Trochu ma bolí hlava. Bol dosť dobrý deň. Voda s vyšťaveným citrónom u Mareka. Zmienka o tom, že som jeho najbližšia osoba. Spomienka na to, ako som počula ..že Bilinka je moja najbližšia osoba a potom som ho poprosila, nech mi to zopakuje ešte raz. A ešte naše rozhovory bez servítky, aha efekty a objavenia, potreboval na to dvojitú dávku sacharózy. Na tieto pravdy, dohady a upovedomenia. Povedala som mu, že niekedy sa mi zdá, že ma majú radi len oni dvaja. Neznášam tieto neuvážené obvinenia, ale predsa ich musím povedať. To sú takí ľudia, ku ktorým sa dostanete ani neviete ako, majú vás radi ani neviete prečo, záleží im na vašej prítomnosti, aj keď sa vám zdá, že ste pre to nemuseli nič urobiť.
A s tebou, láska, je to tak.
Aj vtedy, keď sa cítim zlá a slnko nezapadá nad mojím hnevom. Je tu, so mnou, aj keď na druhý deň slnko vyjde znovu. Často ho neničím, len podporujem. Usmejem sa nad povzdychom ty moja najkrajšia gréckokatolíčka. Vlastne najkrajšia katolíčka. Alebo nie. Ty najkrajšia žena sveta. Usmejem sa, ale chcem, aby si s tým prestal. Vlastne nie... Chcem, aby si nikdy neprestával. V takých chvíľach by som sa najradšej vystrelila na Mesiac a nech ma tam nikto nehľadá. Tam by som plakala, že ma nikto nehľadá a bolo by mi v tom smútku dobre. Lebo mne je dobre(aj) vtedy, keď sa cítim zle. Táram hlúposti a ľúbim ťa. Nie som expert na ľúbostné vyznania. Možno som ani nikdy nebola. Moje slová v sebe nosia tak málo zo mňa. A preto mlčím. Potom sa ma spýtajú „prečo mlčíš?". A potom sa mi sníva, že mi hovoria, aby som viac hovorila.
Tak mi povedz, ako ti to mám všetko povedať.
