Opäť dnes zhasínajú svetlá skôr.(To možno aj kvôli tej presneženej oblohe). Moje ováriá mi dnes tancujú menej rezko ako včera, ale i tak dosť na to, aby som cítila, že ich mám a že sa tak možno pripravujú na možný život, a hrdia sa potenciálom na smeč do postieľky zvanej uterus.
Aj kvôli týmto záležitostiam som dnes bulila sama pre seba, kvôli možným matkám, ktoré však matkami (dlho) neboli a vôbec, kvôli všetkým nespravodlivostiam sveta. Ale o tom neskôr.
Zrazu je postieľka prázdna. Aj posteľ vedľa mojej postele je prázdna. Vyzerá to tak (a ono to tak aj je), že budem spať sama. Vo svojej detskej izbe. Možno si dobrovoľne usteliem obývačkový gauč aj napriek vedomiu troch prázdnych postelí v byte. Tam mi je dobre aj napriek skrútenosti do tvaru hojdacieho koníka. Asi mám rada schúľovanie sa.
Zrazu je dom prázdny, a tak som si aspoň nalakovala nechty lososovou perleťou. Počuť len šumenie PC zariadenia, asi dvojsekundový lom so zdrojom kdesi vnútri steny a počuť aj vnútorné otázky a čo teraz? a čo teraz?
Na stole sa týčia ružové otepľovačky z čias mojej malej detskosti a šuštiaková červená čapica, v ktorej som vyzerala ako malý chlap. Bol karneval na ľade a ja som mala masku Červenej čiapočky zakasanú pod šuštiakovou kombinézou, čo znamená, že som o nej vedela iba ja a tatík, a tak som ani samozrejme nemohla vyhrať. Teraz je to však len spomienka, ktorá pre súčasnú situáciu nie je vôbec pragmatická. Ide len o estetický pocit na duši.
Teraz je deň februárový. Teraz je deň odídenia z domu dieťaťa a jeho matky a neviem, len som sa pustila do premýšľania o bolestiach, stratách a chýbaniach v tomto svete, o matkách a ich neexistujúcich deťoch, o matkách a ich už neexistujúcich deťoch a teda o matkách a ich existujúcich anjeloch. Revala som, keď som čítala o materskom prežití svojich detí, o prežití ich úplne celého života, o pôrodoch tela bez duše. Ja som revala.
Neskôr som si odvážila (2 kg) svoju krabicu s názvom "Vanessa" plnú citového, lístočkového poštového a iného materiálu. Na krabici je nalepená cenovka so sumou 1539 Sk;(zrejme škatuľa od topánok) a vyskakujú z nej slová a písmenká.
Písmenká mi narobili chvíľkovú paseku v strede duše, to prejde, to prejde, vravím si, teraz nemám chuť byť sebaľútostivá ani silná. Len taká. Pousmievajúca sa. Nad životom a jeho zvláštnosťami, ktoré potrebujeme prežiť.
