Hrám sa s vlnkami. Obkrúcam si ich okolo prsta a rúk a prijímam ich teplo. Odovzdáva sa mi samo od seba. Pripíjam si na to čistou vodou. Tŕpnem nad svojím zlyhaním a to aj preto, že ešte sa môžem rozhodnúť inak. Nedokážem už robiť tie najefektívnejšie rozhodnutia, robím čo môžem a niekedy aj viac. Aj viac? V bruchu cítim biť srdce, cítim život tepien, sú hanblivé a rozrušené, nevedia čo skôr, empaticky so mnou riešia dilemu, či biť silno alebo pomaly. Ich život, ich príbeh ma bude stále fascinovať. Mám vás rada, vy mojim priatelia, vy, čo mi hovoríte, Katuška, poď a príď. Viete, že mám rada vašu nehu. Chcem aj nehu vlastného dieťaťa. Chcem také malé dievčatko, čo mi dnes v kostole podalo rúčku. A včera iné.
V duši sa mi váľajú bullshity, hrabú sa vo mne a vulgárne mi nadávajú, klamú ma a ja im verím, naivne a nepoučiteľne. Keď sa ma raz niekto spýta, čo sa mi páči, poviem, že nebo, také pekné slová vyhľadané v taliančine a potom ešte oveľa viac, než si dokážem predstaviť. Aj keď moje prežívanieje fragmentárne, medzery povypĺňané očakávaním, je tam aj nádej, ktorá sa rozvetvuje a potom dozrieva, raz, keď bude v zrelom veku, poviem jej, že ten vek jej pristane. Páči sa mi byť rozpustená, bunky nádeje sa delia a obnovujú, narodí sa z nich embryo, dnes som niekde čítala, že sú ľudia, ktorí musia brať celý život lieky, lebo majú takú povahu, ktorá sa do tohto sveta nehodí. Úbohé životy, krehké embryá, chcela by som vás pobozkať a vynosiť v sebe.
?
Rozmýšľam, či si utriediť myšlienky alebo nie. Či mi nie je lepšie v nemyslení, neplánovaní, len byť animovaná, oduchovnená nočná obloha s kopcom hviezd.
