V dome sa vypol prúd a ja som si zaliala vrecko čaju, ktorý obsahuje fenikel.
Vonku prší, vyzliekla som si sveter. V dome s vypnutým prúdom počuť len tikajúce hodiny. Balím si veci, sedem fliaš kompótov preňho. Keby som bola žena 19. storočia s rozpustenými nadýchanými vlasmi po pás, napísala by som mu brčkom list. Som však dievča 21. storočia, s oškreným slivkovým lakom na nechtoch a list sa mi písať nechce. O pár dní budem mať ženských 24 a mrvím sa netrpezlivosťou, horlivou potrebou poslať mu fotku z roku 2007.
Bol apríl, on pre mňa ešte neexistoval, hoci sme sa míňali v spoločných priestoroch. V mojom živote ešte nebol zasadený ako krásny tulipán v kvetináči. Jeho oči ma už poznali a moje ešte boli slepé. Dosť slepé na to, aby videli poklad ukrytý v tme.
Ako tie fotky visiace na šnúre v tmavej komore...
Vtedy som bola s inými ľuďmi, inými vzťahmi, obyčajná fotka z obyčajného dňa, pozerám sa na nej kdesi, kdesi...a v pozadí, možno 5 metrov odo mňa jeho vlasy, jeho tričko, nohavice, je otočený chrbtom, a viem, že je to on.
Kým v dome začal fungovať prúd, obliekla som si šaty, čo nosila mamka v mojom veku a zatancovala si v nich na francúzsku pesničku. Často sa teraz vidím ležiaca na jednej z normandských skál. Telom lemujem jej okrúhlosť. Skala okrúhla ako moje myšlienky - vydajú sa na cestu a vždy sa vrátia späť. Možno preto objímanie. Možno preto rýchlo vzniknutá záľuba v predstave, že v rukách držím malú krehkú srnku, hnedá srnka, hnedá tráva, srnka, čo by mohla utiecť, no neutečie.
On ma vidí inak. Vidí ma stáť na balkóne s ručníkom obmotaným okolo mokrých vlasov. Možno pozerám na more, a možno to nebude more, čo bude robiť vlny, budú to moje ústa, ktorými sa vtedy prevlní množstvo slov o našom budúcom živote, budem splietať o rannom vstávaní bez detí, potom zase o nich, o deťoch vo mne, vedľa mňa, o deťoch na jeho chrbte, ktoré bude statočne niesť. V tom dostanem nápad, aby sme sa prešli levanduľovým poľom, lebo som dostala chuť na fialovú kytičku na fotke, fotku si uchováme a po mesiacoch, pol roku, rokoch, budeme spomínať, že toto boli dni, keď sa splnil pred-pred-posledný odsek napísaný kedysi, vtedy.
