Chcela som takého nosiča batožiny ako je Jozef, ale toho už máPatricia S. Tak mi navrhla, nech si zaobstarám "toho svojhominištranta." Ibaže to nie je žiaden miništrant. A nie je môj. Nuž, aspoň som usúdila, že Jozef mi volá zásadne vtedy, ked sa od nehonachádzam zo tri rady v triede pred ním alebo o troch ľudí za ním. A mápehy. Nové jarné.
Spomenula som si, ako mi včera prišlaJanka pošuškať do ucha, oznámiť, že "ona si ide sadnúť ku, (sprepáčením), "Obsratému"(melír), hej?"
V srdci sa mi rozplávalomore, morské hviezdice a morské koníky, srdce na vode, trepe sa akoryby na suchu, je mi vodnato, odmietam dehydratáciu, presne tá voda,ktorá ma kedysi topila. A vonku je sucho a teplo, v električke som sazasnívala a zabudla vystúpiť. Aspoň som sa prešla okolo jehookien...Nezazerala. Lebo doktor povedal, že on už má vycíbrenýmedicínsky nos na rôzne individuá, a vidí, ktorí sú čudní, neurotici ainé diagnózy, a že ja ešte potrebujem skúsenosti. A pri kofole vpivovej fľaši, ktorá mi pripadala nemiestna, na otázku ako na to prišiel, odpovedal, že "zazerajú".
Spomenulasom si aj na na zeleninu, ktorú som so sestričkou nakupovala na trhu. Ana to, ako som zistila, že mám na ňu, staršiu, vplyv, lebo keď sa minepáčila sukňa, ktorá sa jej hej, hneď zmenila názor. Domov smesi okrem zeleniny odniesli aj žlté a biele silonky, ktoré som naposledymala pod letnými dievčenskými šatočkami ako cca 9-ročná. To boli časy,len mi bolo ľúto, že som nikdy nezohnala vtedy také in lakovkové klopkačky. Inédievčatá ich mali... V autobuse cestou domov našu chodiacu Kláruod-plakal ujo s jeden-dva-tri-štyrmi zubami (spočítané), asi lebo jejvravel, že je kráľovnou autobusu a prečo? lebo je v ňom najmenšia a maminka, tatinko aj dedo ju ľúbia.
Prestala vrieskať a vycerovať zuby.
V ušiach mi spieva: "Tak krásne si ma dostala, keď spievala si chviľu len lalalalala..."
Zaspievam pieseň svojmu miláčikovi o vinici, ktorá nerodila. Zaspievam mu a neutíchnem.
