Asi máš, dievča, v mnohých ohľadoch nemoderné zmýšľanie, ale pozri sa na svet, ako sa vracia to, čo bolo zastarané.
Sedíš a striháš červený výkres. Budú tvorivé dielne. Aj dnes nesieš svoj kríž. No tentoraz je ľahký, je páperie, je to papier. Kríž, ktorý si len vystrihneš z papiera a nalepíš na plece. Trebárs. Zvyšok ponesie On, ďalej.
Podvečer si naleješ z horúcej kávy. Rozpustíš si v nej cukor. Zjemníš mliekom. Dáš si aj koláč, ktorý tvojmu vnútru urobí dobre. Pohladíš si žalúdok, ako hocikedy inokedy, keď si mu vďačná, že sladkosť tak ľahko vstrebe a do mozgu vyšle signál: príjemné.
Ruky ma pália. Páli koža na nich, to krehké rozhranie. Chcela som, aby mi ju natrel. Aby sa neštítil a mojej koži pošepkal do ucha nádej, dotkol sa jej sínusoidových svetov, posmelil moje imunologické zlyhanie. Dnes som chcela, aby na omši sedel pri mne. Počas nej by sme sa držali za ruky, tak, ako to vždy robíme. Vyšťavila by som do jeho dlaní úzkosť, vyšťavila by som do nich všetok stres. Veď on by moje mokré ruky prijal s láskou, bezzábranne.
Ráno som si opäť skúšala šaty na ten deň. Aj topánky a látku, z ktorej bude závoj. Povedala som mamke „mami, cítim sa v nich tak dobre". Potom som sa zvliekla z tej ľahkosti. Šaty padli na zem. Vyvesila som bielizeň, voňala veľkonočné klobásky zavesené blízko nej a pri utieraní prachu som si predstavila, že by tam popri mne pobehoval nejaký náš malý synček.
Ale teraz je Veľký piatok a na mňa tak náhle padla opustenosť kríža v tento večer.
