Akýkoľvek výkrik o pozornosť duše, čo mi vo vnútri poletuje a šuští ako sáčok vo vetre, sa zmizikuje. Trepe mi srdce nie z duševných dôvodov. Trepe, lebo som sa najedla a krv sa mi vyliala do tráviacej sústavy, tam robí svoju prácu, spolupracuje s hypotalamom, s energiou, sacharidami aj bielkovinami aj tukmi, tam si všetko robí svoju prácu, ktorú ja nevidím, pracuje nie na môj povel.Srdce mi bije v žalúdku, chápete, keď si ľahnem aj si tú tepnu nahmatám. Ona si len bije, bije, bije a nič mi nevraví o mojom živote. Ani on. Znova tichá domácnosť. Nerinie sa zvedavosť, nehovorím ti, som ticho, som autisticky mĺkva pri tebe, necítim vírenie piesku v mláke, kým nehodíš.Habituujem na túto prázdnotu. Keby som ťa viac milovala, bola by som dokonalejšia vo svojej nedokonalosti.
Bože, Bože, kde si??
Keby som necítila tvoje mlčanie, necítila by som už nič.
Cítim svoje nohy, cítim svoj chrbát, cítim prázdne lono, keď sa dotýkam nášho dieťaťa.
Je naše, prečo by nie. V noci oproti nemu spím. V noci ma často zobúdza. Raz mi liezlo paprčkou po vlasoch a ja som myslela, že je to pavúk. Medvídek na minimaxe mieša kašu s "cukr, petrzel, citron a kapka rosy". Tieto slová sú deti na sánkach, čo mamičky ťahajú za sebou, sú cukor, žĺtok a maslo vyšľahané dotuha, hodvábna hmota, do ktorej za pár minút ponorím nakrájané kolieska rožkov skomponované do žemľovkovej melódie. Je to odhodlanosť niečo tvoriť, byť účastným na stvoriteľstve, odhodlanosť vo mne evokuje Frollova hrozba Esmeralde, "nájdem ju, nájdem ju aj keby som mal podpáliť celý Paríž!", je to odhodlanosť k páčeniu sa porozhadzovaných hračiek po zemi, korytnačka, fit lopta, ružovy pink paradise dezodorant, stolička na papanie, harmonika pre dospelých, maco, fľaška..Všade cítiť jej vôňu...
