Chlapec v autobuse zazerá na mobil, do ktorého iný chlapec ťuká esemesku, nevidí, že ho vidím, že všetko vidím, nie každý to vie. Na Kollárovom námestí sú sedmokrásky, z autobusu vidno snežienky, chcem ich, vyberám si ľudí(človeka), s ktorými by som ich zbierala, po celý ten čas, po celý, sa mi v mysli premieta obraz, jeho vetrovka, červneá farba, všade ju vidím, všade, inštinktívnosť je žltá, žeravá, moje id, chcem všetko teraz a hneď, rozlievam sa a opäť tuhnem, nanuková torta a tatranský sneh, stuhnutá čokoládová poleva, takto je to dobre, maličká, taká si, vyskakujú mi hlášky mojich najbližších "vždy, keď vidím chlapca, som rada, že som žena", kývem nohou za barovým pultom, vidím sa v skle, nápis hovorí:" Neodhadzujte tácky. Odložte ich na pracovný stôl smetného koša."
Čo sa robí na pracovnom stole smetiaku??
Na druhej strane prechodu stojí farebná spolužiačka, prevažne červená, farebnosť medzi ľuďmi prekvitá, v butiku m*star voňajú ruže, páči sa mi strieborná farba v tieni Burjois, z plagátov hľadám najkrajšiu ženu, takú namaľovanú makeupom, na zastávke je človek, ktorý mi niekoho pripomína, stopro to nie je on, viem to, predstavujem si, že to tak je, pre mňa je, lebo tak to teraz chcem a farbím si svet.
Kráčam a verím ti ako len viem.
Dnes je svet emocionálne teplý.
