Myslím na jedno dievča. Raz sme sa videli. Potom druhýkrát a ja som sa spýtala ako sa má. Na niekoho čakala. Na druhý deň som ju videla zronenú, zahalenú šatkou akoby pod ochranou, v úkryte, niekto ju pohladil po chrbte a mne to postupne dochádzalo. Myslím, že si rozumieme. Hovorila, že priťahuje týpkov, čo v nej vidia matku a záchrankyňu. A ja som si povedala, že je to presne tak.
Myslím na sny, na našu blízkosť, o ktorej mnohí nemajú páru, hovorím si, že teraz som preňno potrebná, že som sprievodkyňa a vravím si, že je krásne vidieť niekoho na ceste k pravej mužnosti, poznať sny a divokosť, neskrot(e)nosť, na ktorú nemôžeme napľuť. Snívalo sa mi, že pozerám na obrázok v knihe a hovorím „dimenzia strachu je asi taká veľká ako dimenzia večnosti". Také niečo. A môj strach o jeho život. A ten ďalší o nájdení kruhovej plošiny v strede lesa a moja veta „ja už nikdy do lesa nevstúpim" ostáva naďalej nevyjasnená. No predovšetkým moja.
Sprevádza ma túžba liať sa po ľuďoch ako horúca čokoládová poleva po orechových košíkoch.
Bola som si kúpiť sveter a tak som si kúpila náušnice a prsteň. Tri nové knihy, z toho jedna osemstostranová. Choroby, príznaky, smery a náhľady. Niečo tak úplne pre mňa. Rozlúčili sme sa pred Terranovou s objatím silnejším než zvyčajne, cítila som to, vedela som to, chcela som to, s plánom, že od kúpy Nahého Boha bude kúpa handier. Hovorím je dobré spojiť duchovnosť s povrchnosťou.
Nastoliť rovnováhu, vládu nahého Boha, krásu človeka vyzlečeného. Až do duše.
Rozprávam tak, že pľujem na všetky strany, vravím opľula som aj teba.
„Ale mne, Bilinka, tvoje sliny nevadia."
Fascinácia.
Doma je chladno a páči sa mi roztopené maslo, prvá hudba, čo som chcela počuť hneď, ako prídem. Prišla mi na rozum myšlienka, ako som sedela v izbe a v izbe bolo pomarančovo, bola svieža myseľ a ja som sa smiala, lebo včera mi dával prednášku o zdravej výžive a teraz spaľuje v posilovni polbalenie masla.
Myslím na ľudí, ktorých mám rada, ktorí o tom možno nevedia, tomu neveria, že keby sme vedeli, kto všetko a ako sa za nás modlí, boli by sme ešte šťastnejší. Bolo ticho a spýtala som sa „ako sa modlíš?"
„To nechcem povedať."
A až neskôr prišlo priznanie, že by mu bolo ľahšie na verejnosti ukázať ******, ako povedať, čo Mu hovorí, keď je sám.
A to som si myslela, že už skoro všetko viem.
Sú miesta v duši, kam smie a vie vstúpiť iba Boh. Ja viem. Je to šťastie. A nachádzať nás tam, kde už nikto nehľadá.
