No čo budem hovoriť: zaplakaná rodina.
Dnes ráno som vstala tak, že som sa musela chvíľu presviedčať, či je ozaj ráno. Akoby bol spánok dvojhodinový. Príliš krátky na noc. Ale bolo ráno. Ozajstné ráno. Ozajstný začiatok a ja som žila, hoci som večer hovorila všeličo. Hoci som večer nepovedala všetko.
Napríklad to, čo spôsobuje nepokoj a neusporiadaný pohyb myšlienok. Zlosť a dojatie.
A dobezvedomia slzy.
Ale ráno boli veci inak. V rána sú veci inak, jediné hodiny dňa, keď je vzduch svieži a duch ľahký, jasný, okrídlený.*
Pozerať sa na kytice tulipánov. Chcieť sa ich dotknúť a napokon ich nechať tak. Dotýkať sa látok, zatúžiť po čipke na bielizni a skúšať si ju ako svadobnú. Rozhodovať sa: kúpiť už teraz či nekúpiť? No hej, človeku napadajú všelijaké veci, že čo ak mi napríklad dovtedy narastú prsia? Dotýkať sa lesklých stránok hrubočizných časopisov, chcieť z nich iba závan, nič konkrétne. Pozerať po pančuškách pod svadobné šaty. Krásnych, dobiela, čipkovaných.
Obšmietam sa tam a aj tak odídem (materiálne) naprázdno. Nesiem si len krásu, pocity, a myšlienky na slzy, dedka, babku. Nech im je zem ľahká a nebo nádherné.
Dnes zaľúbená do vzoru a silonu:
fotka: calzedonia.com
