Keď som videla, čo sa na Pohode tento víkend stalo, napadlo ma ako prvé, okrem smútku a súcitu s trpiacimi pohromou to, že hlavný organizátor festivalu - Michal Kaščák, si takú ranu osudu zaslúžil najmenej zo všetkých. Vybudoval na Slovensku niečo mimoriadne. Oázu kultúry a svetonázoru, ktorý za niečo naozaj stojí. Okrem úžasnej radosti zo života prináša tisícom ľudí aj vlastný neochvejný svetonázor na to, aké by veci na Slovensku mali byť. Prináša názor ľudí s chrbtovou kosťou a práve to som už dlho na Michalovi obdivovala. Už na sklonku komunizmu dokázal vystúpiť proti režimu, keď mne samej sa strachom bárskedy zachveli kolená. Vnímala a počúvala som jeho názory, a snažila sa ich dať do súvisu s tým, ako to na Slovensku naozaj je a koľko je medzi nami statočných. Keď bolo 15.výročie nežnej revolúcie, zaujali ma práve jeho spomienky a názory. Bolo hmatateľne cítiť, že pred kamerou stojí charakterný a múdry muž, ktorý vidí veci do hĺbky a ktorý cíti správnosť našich ciest ako málokto iný. V tomto divokom mori konzumu, priemernosti, bezchrticového predvádzania som videla, že Michal Kaščák je vo svojej generácii unikát. Muž s charakterom. Vtedy ma napadlo, že je to ďalší člen mojej All stars skupiny, kde sú osobnosti, ktoré musím stretnúť. Nájdu sa v ňom ľudia ako Paulo Coelho, Michail Barišnikov ale aj naši rodáci ako Yehuda Lahav a ďalší. Niektorí, ako Alexander Dubček či Alexander Solženicin ma už predišli do večnosti ale tí, ktorých som túžila a mohla stretnúť, sa skutočne, akoby náhodou zjavujú v mojom reálnom svete, často na dosah ruky. Tak to bolo aj s Michalom Kaščákom, ktorý prišiel na svadbu mojej kolegynky Zuzky a jeho kamaráta a tam som mala tú príležitosť stretnúť ho zblízka. Slávnosť bola samozrejme venovaná našim mladomanželom a tak na debatku nebol čas. Takže stále ešte dúfam a premýšľam, že možno jedného dňa s ním hovoriť budem. Lenže náš vnútorný dialóg už beží. Včera aj dnes som úporne rozmýšľala nad tým, prečo sa to stalo práve jemu? Prečo musí práve on riešiť pohromu, krízu, život a smrť. A napadlo ma to aj v širších súvislostiach. Prečo sa zlé veci dejú tým najlepším? A dnes mi došlo, že tí najlepší majú silu čeliť výzve, akú prináša hrozné utrpenie. A tí najlepší majú k prekonaniu útrap dostatok odvahy. Zrazu mi došlo, že aj v mojom okolí si najviac vážim ľudí, čo čosi prežili. Zakúsili súboj so životom a smrťou, prežili vzostupy a pády. Trpeli a žili a vždy si z toho odniesli poznanie a boli silnejší a väčší ako tí ostatní. Uvedomila som si, že podvedome delím ľudí na tých, čo prežívajú život ako v bavlnke a na tých, čo vybojovali zopár krutých súbojov s osudom. Tí šťastnejší sú pre mňa cenní, lebo mi pripomínajú, že život je krásny, ale tí poznačení osudom sú otvorenou knihou, z ktorej čítam aj svoj osud. Bez jedných ani druhých by môj život nebol úplný. Mám kamarátky a kamarátov, kde nič iné ako odpoveď:"ja sa mám dobre ako vždy" nečakám. Slávim život s nimi a prajem im to, ale učím sa aj od tých druhých. Tých čo schytali priamo do tváre. Od soboty je tým človekom aj Michal Kaščák. Som presvedčená, že spravil všetko čo vedel, a nikto nevie všetko..., aby sa na Pohode nič zlé nestalo a že do budúcna sa nevzdá, poučí sa, spraví opatrenia a Pohoda neskončí. Bola by to nesmierna škoda. Verím ale aj, že práve preto, že je to dobrý a čestný muž bude trpieť o to viac. Dúfam len, že nakoniec vyjde z toho súboja silnejší a múdrejší ako bol. Budem mu pri tom držať z celého srdca palce. A jedného dňa budem možno mať to šťastie, že sa s ním naozaj porozprávam osobne. Podľa mňa to bude veľký splnený sen. Dovtedy ale držím palce jemu, aby to prežil, všetkým zraneným aby sa vyliečili a nám ostatným, aby sme sa nebáli. Lebo každý má svoju životnú úlohu ale nikto z nás nevie akú. A tak budeme aj zajtra hľadať a nachádzať. Aj rany osudu.
