Zápisky z Ruska alebo prvá skutočná cesta do jamy levovej

Dávno pred príchodom slobody sa pozberaná partia asi 30 mladých ľudí z celého Slovenska vybrala na zahraničné štúdiá do Sovietskeho zväzu. Samozrejme, že by sme radšej poniektorí študovali na Harvarde ale v rámci našich možností aj štúdium v Rusku bolo zážitkom a dalo, aspoň mne osobne, veľmi veľa. Najmä v oblasti školy prežitia. Po príchode vlaku do Ľvova, časť tých šťastnejších pokračovalo vlakom do Moskvy, no a poniektorí, medzi nimi aj ja, sme skončili hneď v Ľvove na stanici, bez miest na prípoj do Leningradu. Znie to tak banálne, ale na tej stanici sme v duchu tradície, o ktorej sme nič nevedeli, zotrvali zopár poriadne napätých dní a nocí. Chyby sa totiž v Rusku nevyplácali a tak mať lístky ale nemať miestenky z Ľvova až do nášho cieľa cesty - Leningradu sa veru organizátorom veľmi nevyplatilo. Boli sme mladí, vystrašení, ďaleko od domova a v krajine, kde nič, ani len WC, nepripomínalo naše pomery. Zistili sme, že na tej bieloruskej stanici Ľvov, prvom mieste, ktoré som v ZSSR spoznala, všetko nejako inak zapácha a že všade dookola sú zvláštne oblečení ľudia, ktorí hovoria dajakou zmesou mnohých neznámych jazykov, napríklad po rusky. A ja im napriek štyrom rokom stredoškolskej ruštiny nič nerozumiem.... Zostali sme teda bezprízorní na stanici a každý z nás pätnástich viezol zo sebou svoje myšlienky, moje už z domu tradične protiokupanstské a celý vtedajší najpodstatnejší majetok a toho nebolo málo. Moje obrovské tašky zahŕňali napríklad poctivo na hraniciach zatajené otcove geniálne domáce klobásy, štangľu podpultového Nitranu, samozrejme slovenskú plnotučnú horčicu, s ktorou som prežila v živote všetko (aj teraz ju jem s párkami, mňam), no a asi 30 maminých kompótov, džemov a uhoriek. Samozrejme, že nemohol chýbať ani spacák, mydlá, toaletný papier, no a všetko na tuhé ruské zimy, napríklad rum. Jednou z takých vecí bol aj mamin 20 ročný zvnútra neostrihaný slovenský kožuch, ktorý mi bol po členky a vážil ani neviem koľko. Mohla som v ňom smelo súťažiť o najkrajšieho baču a celkom často som aj vyhrávala....najmä nad zimou. Ale pekne po poriadku. Ešte sme stále len vo Ľvove, máme ešte z domu jedlo, pár rubľov čo nám úradníci na cestu dali a naša batožina počíta nejakých 100 kusov všeličoho. To sa prechádzajúci ruský sťahovavý národ čudoval a obzeral si nás, že z ktorého kapitalistického filmu sme. Naše pohľady ich však asi dosť odrádzali od komunikácie. Neboli sme si totiž istí, kde sme sa to ocitli a ako sa cestujúci na križovatke svet zachovajú. Naša batožina bola všetko, čo sme v tej chvíli mali a tak sme ju chceli za každú cenu ubrániť, hoc aj svojim telom. Takto prezieravo totiž zbalili rodičia nielen mňa ale vypravili tak aj mojich spolužiakov. Preto sme v obave pred nájazdami novodobých Tatárov (tí tiež boli z Ruska), navŕšili našu batožinu na jednu obrovskú kopu priamo na ľvovskom peróne a túto kopu sme na striedačku bránili vlastnými telami, ležiac na nej kol dokola. Vo vrecku sme mali štátom pridelených 15 rubľov zálohy na štipendiá, ktoré nám umožnili prvé pokusy zjesť čokoľvek sovietske, nuž vďaka ti zabalený chlebíček s rezníčkom z domu a v hlave úplné neznámo, ako a kedy budeme môcť v ceste pokračovať. Nepomohli ani telefonáty na Slovensko ani do Leningradu, po 3 dňoch bolo treba konať. No a na konanie tam bola jedna skutočná vystresovaná dospeláčka, ktorá tiež netušila ako sa v tejto situácii ocitla a potom ja, čo som takmer nič po rusky nevedela. Veď sa aj moja profesorka ruštiny dlho čudovala, kam to idem študovať. Lenže netreba podceňovať inšpiráciu danej chvíle.Veď to poznáte, keď musíte, tak zrazu viete ako. A ja som sa v tom Ľvove zrazu naučila po rusky. A tak, keď nás už po neviem koľký krát odbili v pokladni, že miestenky sú na mesiac dopredu vypredané a keď sme sa nedokázali dohodnúť ani so sprievodcami vo vlakoch, zrazu ma navštívila pani inšpirácia a akoby zázrakom som jednu sprievodkyňu presvedčila, aby nás vzala do svojho vagónu aj bez miesteniek. Možno aj chvíľku chcela zarobiť ale keď sme začali nakladať našu neuveriteľnú a na ruské pomery nevídanú batožinu, rozkázala nám všetkým okamžite vystúpiť, len 5 minút pred odchodom vlaku. Nuž táto teta vo mne zobudila inštinkty mojich vynaliezavých a rozhodných predkov a tak som jej, dodnes neviem ako, veľmi názorne vysvetlila, že my už nikam chodiť nebudeme a po bleskovom vytvorení živej reťaze sme jej za 5 minút zahádzali celý vagón našou batožinou a nami. Bol to jeden z momentov v živote, keď vlastne zistíte kto ste. Aj keď sme sa všetci triasli vyčerpaním, niektorí aj strachom, ja som smelo objednala u tej tety sprievodkyne skvelý ruský čaj v sklenených pohároch a popíjajúc sme začali pomaly zažívať naše vlastné osobné príbehy v krajine, kde nikdy nič nefungovalo normálne a kde by rýchlo zmenili svoj svetonázor všetci komunisti, najmä z kapitalistických krajín, ku ktorým akoby zázrakom aj naša krajina posledných 20 rokov patrí. Neveríte? Vyberte sa teda so mnou aj na buduce do Ruska.