Mám totiž rada rozmanitosť, dokonca si myslím, že je to skutočne pozitívna vec na globalizácii. Akceptácia rás, výmena iných životných a kultúrnych modelov, skúseností, to je niečo, čo nám priniesol prelom posledných tisícročí, ktorý sme práve my mali možnosť zažiť. Ja som za to vďačná, inak by sme, podľa mňa, boli stále majstri sveta na vlastnom pieskovisku, v prípade Slovenska naozaj maličkom a zostávali myšlienkovo a eticky ďaleko za svojimi možnosťami. O tomto globálnom svete či o Európskej únii sme ako obyvatelia východného bloku a tým viac ako sovietski študenti, mohli iba snívať a aj snívali. Predstava slobodného sveta bez hraníc bola taká vzrušujúca ako cestovanie v čase. Nepoznali sme nič za hranicami nás samých, náš svet začínal vo východnom Nemecku a končil na Kamčatke. Pamätám si ale, nekonečné intelektuálne dišputy medzi iks národnosťami v bývalej ZSSR a ten pocit, že svet je väčší a rôznorodejší ako moje najodvážnejšie predstavy. Nič však nebolo zdarma. Aj ja som si potrebu dialógu kultúr, národností, rás a náboženstiev uvedomovala príliš pomaly a niekedy aj poriadne bolestivo. Nie som na to hrdá, že som na internáte v Leningrade, dlho ani neodzdravila Arabom a černochom, lebo som sa ich ako mladá kočka proste bála. Keď som neskôr pochopila, že sú to rovnakí ľudia ako my, tak som sa s nimi pomaly dala do debaty, napríklad v kuchyni o varení. Vzájomne sme sa učili variť jedlá alebo aspoň pár slov v našich rodných jazykoch, napríklad swahili. Dodnes sa zabávam na tom, akú lekciu som dostala od Sefiho z Kene, ktorému som išla vysvetľovať, že krupičnú kašu nevarí správne. Mal tam hrudky. Sefi sa hrdo postavil do pozoru, narovnal svojich cca 190 cm ebenovej výšky na internátnej kuchyni a dôrazne povedal:" Andrijana ty menja chočes učiť kak gatovitsja naše nacionaljnoe bljudo? " A to bol ešte ku mne veľkorysý, keďže som ho išla učiť variť slovenskú krupičnú kašu a nie tú ich, africkú. Nebola som ani múdrejšia ani viac otvorená k tým, čo sú iní, práve naopak. Naozaj sa to hanbím napísať ale je to tak, Cigáni boli pre mňa tiene nejakej čudnej osudovej chyby a trvalo roky kým som si uvedomila, že aj oni nás majú čomu naučiť, že nám dávajú dar rozmanitosti, ktorí posúva ľudí a krajinu skokom. Nie som žiaden majster sveta, hoci môj štýl písania vraj tento dojem vzbudzuje, a tak mi je trápne priznať, že som kedysi neznášala, keď sa na základke v spoločnej jedálni s Maďarmi na Rajskej ulici, Maďari tlačili dopredu (presne ako my). Takže bolo úplne bežné, že sme tieto decká neznášali, ohovárali a vôbec sme k nim pristupovali tak, že hovoria nejakou čudnou hatlaninou a že v slovenčine pôsobia trápne, lebo nevedia ANI osobné zámená. Boli pre mňa len nutné zlo. Myslíte, že to bolo typické len pre mňa? Proste som si myslela ako mnohí iní na Slovensku, že to MY sme tí vyvolení, my sme tu doma. Až pokiaľ som si neuvedomila, žiaľ oveľa neskôr, že to my sme chodili do ICH jedálne a že sme sa predbiehali v rade všetci rovnako. Ešte stále som však Maďarov a maďarčinu nemusela, až kým som nevidela, že nezaujatým Poliakom znie maďarčina malebne, čo u mňa vyvolávalo záchvaty smiechu a otázky ako: "maďarčina a ľubozvučná?" Nechápala som, o čom to hovoria, čo sú hluchí? Nepočujú aká je to strašne škaredá reč? No a tak to trvalo až pokiaľ som sa nezačala učiť maďarsky, lebo ja vždy idem po hlave do toho, čo nechápem alebo čoho sa bojím. Samozrejme, najviac ma obohatilo, keď som spoznala úžasných maďarských priateľov, ktorí ma naučili milovať ich krajinu a práve hlad po komunikácii s nimi ma doviedol až k chuti a nadšeniu sa učiť túto, mimochodom, mimoriadne zložitú reč. Odkedy som stratila svoje predsudky k Maďarom, Budapešť mám radšej ako Paríž. Jednak je bližšie, vždy ma tam privítajú ako skvelého priateľa a jesť mi tam chutí ako nikde inde. Multikultúrnosť považujem za najkrajší dar 21.storočia. Myslím, že pochopením a prijatím hodnoty rôznorodosti sa stávame bohatšími. Pomáha tomu aj medzikultúrny dialóg, ktorému bol venovaný uplynulý rok 2008. ... skutočná pointa je ale ešte hlbšie, skrátka, treba milovať ľudí takých, akí sú, bez rozdielu.....lebo už Beatles to krásne povedali...all you need is love/všetko čo potrebuješ je láska... http://www.youtube.com/watch?v=jomZXJkySVA Viac o roku medzikultúrneho dialógu na http://www.medzikulturnydialog.gov.sk/
