Dimitrovka, ktorá bola Bratislavčanom známa ako Dynamitka alebo Dimitrovka, bola počas socializmu jedným z obrovských kolosov, v ktorom pracovalo veľa ľudí. História a výrobný program nie je predmetom, to sa dočítate v príbehu a knihe od Tomáša Dérera. Ja by som chcel nadviazať na iný príbeh, príbeh oceľový. Železničná doprava. Každý veľký chemický podnik má svoju železničnú vlečku. Tá Dimitrovácka bola veľmi zaujímavá. Už ako chlapec, ktorý býval v Ružinove a býva tu stále, som dýchal zápach sirouhlíka. Tá vôňa vo mne vyvolávala a vyvoláva určité spomienky, keď som chodil pozerať odovzdávkové koľajisko krížom okolo čistiarní odpadových vôd. K čističke sa ešte vrátim. Vlečka začínala prakticky na záhlaví železničnej stanice Bratislava-Predmestie, ktorá v súčasnosti podľahla rozsiahlej rekonštrukcií a som zvedavý ako bude vypadať. Vtedy ju viacerí poznali pod názvom Bratislava-Dynamitka. Tak sa aj stanica volala.
CHZJD (Chemické závody Juraja Dimitrova) vystupovali ako hlavný vlečkár, pretože obsluhoval veľa podnikov. V tej dobe 70-80 roky dĺžka koľají bola úctihodná. Presné čísla Vám nepoviem. Nemám záznamy. Okrem obsluhy samotného závodu, obsluhovala sklady kúsok od Zlatých pieskov, teraz je tam Čínska štvrť. Na opačnej strane zas vlečka končila v závode Mieru, Dopravnom podniku, Porobetonke a teplárni. Ako malý chlapec som to všetko prekutral a hľadal. Odovzdávkové koľajisko bolo nesmierne moderné, ktoré bolo vybavené zabezpečovacou technikou typu WSSB (Nemecký typ), takže aj návestidlá na vlečke boli podobné takým, aké dnes môžete stretnúť v Nemecku. Obdobný typ návestidiel je vidieť napríklad na vlečkách Vítkovických železiarní alebo Severočeských hnedouhoľných dolov. Kedysi som mal aj mapku koľajiska, no niekde som ju zapatrošil. Stanica mala vlastnú koľajovú váhu a keď som cestoval vlakom z Bratislavy Nového Mesta do Leopoldova, už som sa tešil ako uvidím po pravej strane aspoň časť vlečky, kde stáli železničné cisterny, či dvoj alebo štovrnápravové. Fotky opäť nie sú. Škoda. Na samom začiatku posunovali v podniku viaceré typy lokomotív, ale ja si spomínam až na známe priemyslové stroje typu T448.0. Boli tam tuším 3 alebo 4, ja som videl len 2. Počas mojej éry rušňovodiča som ich občas videl aj v depe Bratislava – Hlavné, kde chodili na sústruh a preváženie. Nechcem bonzovať, ale ešte počas praxe zo školy (tiež v depe) sa na nich občas spravila údržba. Bolo to také kamarátske gesto medzi železničiarmi.
Tu začína vlačka. Už na fotke si môžete všimnúť aj neudržiavaný stav, ktorý je zapríčinený úpadkom výroby. Na snímke je lokomotíva T211 súkromného dopravcu, ktorý obsluhuje v súčasnosti vlečku. Teda jej zbytky.
Dva pohľady na nemecké návestidlá pre posun. Pre laikov- svietili tam dve farby. Buď modrá ako posun zakázaný alebo biela ako posun dovolený. Dnes sú zhasnuté a asi nefunkčné.
Hrozný pohľad. Zarastená vlečka. Za socializmu tu bol čulý ruch. Tie cisterny sú len odstavené (nesúvisia s chemickou výrobou Dimitrovky), stanicu využíva súkromný dopravca.
Stavadlo odovzdávkového koľajiska.
Zašlá sláva podniku. Ešte na fungujúcej vlečku posunuje T448 z vozňami ruského typu previazaný na náš rozchod. Plošinový vozeň slúži ako spojovací. Cisterny sa do teraz pristavujú zrejme kvôli Sulfenaxu alebo "niečoho" na východnej časti závodu. Je to vidieť po ceste na most smer Žabí Majer.
Druhý stroj T448 pri posune. V pozadí je vidieť bývalu halu, možno starého 5 cechu.
Po ceste od reštaurácia Sfinga, kde si vychutnám pri prechádzke pivko, som spravil záber na zeleň, kde stál kedysi závod 5 cechu na výrobu gumárenských chemikálií. Ako malý si ho dobre pamätám. Cez Odborársku ulicu do dnes ostali vlečkové priecestia, na ktorých si autá pekne chytia tlmiče. Tu bola doprava vyťažená, veď sa tam pristavovali cisterny Sirouhlíku a iných mňamiek. Prevádzke dominoval štíhly vysoký komín, ktorý pripomínal poľný horák v Slovnafte.
Na strane, kde stojí závod Mieru, ktorý slúžil na výrobu viskózy, sú zaujímavé zákutia. Do závodu boli tri vstupy pre železničnú vlečku. Dva je vidieť do teraz cestou smerom od Vajnorskej a jeden z boku, ktorý moc nie je vidieť. Ten slúžil na pristavovanie cisterien so Sirouhlíkom. Dominuje im impozantná budova a hrubý komín, cez ktorý sa vypúšťali vône, ktoré Bratislavčanom ostali v nose do dnešných dní v pamäti. Koľaje na boku viedli do teplárne a dopravného podniku, bola tam aj výhybka k bývalým nábytkárskym závodom, kde dnes stojí centrum R1. Za centrom R1 je čistiareň odpadových vôd. Z čističky viedol (vedie) kanál cez sídlisko Ružinov smerom do čistiarne vo Vrakuni. Pri nízkom tlaku bol riadne cítiť chemickým zápachom. Pamätníci hovorili, že kanál bol odokrytý a až časom sa spravilo potrubie. Pár fotiek na čističku, koľaje smerom k teplárni a torzo výhybky k R jedničke.
Pozorné oko uvidí návestidlo WSSB schované v zeleni. Pohľad smerom k stanici Nové Mesto.
Dva pohľady na vlečku smerom k teplárni.
Závod Mieru, časť trafostanice.
Impozantná stavba, kde sa začínalo spracovanie Sirouhlíka. Pod budovou stála železničná cisterna, z ktorej sa odčerpával Sirouhlík. Máte niekto fotku, kde je vidieť uvedenú cisternu? Skúste sa doma prosím pozrieť a napíšte mi.
A na záver? Chcem Vás požiadať, máte doma v archíve fotky starého 5 cechu? Máte doma fotky železničných cisterien Dimitrovky? Máte staré fotky závodu Mieru a bočný pohľad, kde sa vypúšťal Sirouhlík z cisterien? Ozvite sa mi prosím. Kontakt radovan.bajer@gmail.com.
