Zo San Gimignana máme 4,5 hodinový presun k nášmu ubytovaniu v Tignale na jazere Garda.
Jazero je jedným z najnavštevovanejších miest v Taliansku. Ponúka všetko, čo turista od dovolenky očakáva. Bonusom je pohľad na okolité hory siahajúce až do 2000-tisícovej výšky, nádherná modrá a priezračná voda a mestečká s prímorskou atmosférou, takže sa cítite ako na pobreží Jadranu.
Pomaly ku večeru sa dostávame k cieľu dnešného dňa. Hlavná spojnica okolo jazera je v južnej časti postavená v kopcoch nad jazerom a jazero zatiaľ nevidíme. Sú tu hotely, resp. honosné rezidencie, ktoré lákajú návštevníkov už dlhé roky na toto úžasné miesto. Jazero je dlhé cca 50km, v južnej časti sa rozširuje do 2 lalokov, v strede s malým úzkym výbežkom, na konci ktorého je opäť jedno z miest z Pinterestu – vodný hrad v Sirmione. Ten som mala uložený na nástenke „miesta, ktoré chcem navštíviť „ a to bolo aj dôvodom, že som jazero zaradila do programu našej cesty po známych menej známych miestach Talianska
Samozrejme, že jazero ponúka oveľa viac, tak sa poďte so mnou pozrieť čo sme stihli preskúmať za naše 3 dni. Ono to boli v podstate 2 dni a 3 noci, takže taký predĺžený víkend na tomto mieste je určite dobrý nápad, lebo je tu naozaj krásne.
Ubytovanie sme mali v hoteli v dedinke Tignale, ležiacej už v severnej časti jazera, vysoko v kopcoch. Odbočili sme z hlavnej cesty a prudkými zákrutami sme stúpali až do neba. Zákruty aj kruhové objazdy boli pastvou pre oči, zelený pokosený trávniček a záhony červených netýkaviek, k tomu výhľady na hladinu jazera ponárajúcu sa postupne do večerného šera. Vrcholky hôr horiace v zapadajúcom slnku – tak len obdivujeme a tešíme sa na nasledujúci deň
Na hotelovom parkovisku už nevidno talianske značky. Taliansku eleganciu strieda prevažne nemecký naturel – taniere malé, stoličky priúzke a o outfite pomlčím. Ale majú to blízko a zrejme aj lacno, tak tu hrali jednoznačne prím. V mestách už počuť aj češtinu, slovenčinu alebo polštinu. V porovnaní s miestami, ktoré popisujem v predchádzajúcich článkoch o tejto ceste, je to tu už oveľa medzinárodnejšie a aj talianske stravovacie návyky ustúpili tým štandardným európskym. Cez obed reštaurácie praskali vo švíkoch a aj večera sa podávala nepretržite nie len po 20:00.
Ráno nás čakal pohľad z balkóna, ktorý hneď naštartoval endorfíny šťastia, tak sme vyrazili za poznaním ďalších čarovných zákutí jazera di Garda.
Doprava je možná na aute po ceste, ktorá vedie popri celom jazere, čo však niekedy nie je to najoptimálnejšie, lebo cesta je plná ( ale v čase covidu našťastie plynulá ) a tým pádom zdĺhavá. Druhou možnosťou je využiť pravidelnú lodnú dopravu, ktorá spája hlavné turistické strediská, ale napr. z Limone na severe do Sirmione na juhu plavba trvá 4 hodiny, takže ak máte k dispozícii len predĺžený víkend tiež to nie je úplne OK. Po prelúskaní všetkých alternatív sme zvolili kombináciu auto a trajekt, ktorý nás previezol na druhú stranu jazera.
Premával z Toscolano Maderno ( približne v strede, 30 minút južne od Tignale ) a výrazne skrátil presun do nášho prvého záujmového bodu – Santuário Madonna Della Corona (číta sa s C nie s K ) Je to kostol doslova medzi nebom a zemou, akoby zavesený v skalnom previse v nadmorskej výške 774m.
Prvé stopy k tomuto miestu siahajú až do 13 storočia. V tom čase bola kaplnka prístupná len zdola a pútnici museli zdolať prevýšenie cez 600m. Postupne sa kostol zdokonaľoval a dnešnú podobu má od konca minulého storočia. Aj dnes ak máte chuť, kondíciu a dostatok času, si to môžete vyšľapať. Po zdolaní 1500 schodov sa tak dostanete na očarujúce miesto, kde sa zastavuje dych. Ticho, duchovná energia je niečo nadpozemské, umožní rozjímať a klásť si otázky o sile duše, ktorá nás napĺňa a pomáha zvládať aj tie najťažšie situácie. Je to naozajstný zážitok a netreba si ho nechať ujsť, ak sa tu nachádzate.
Ku kostolu sa dá dostať aj oveľa jednoduchším spôsobom, takže je prístupný naozaj pre každého návštevníka. Keď sme vystúpili z trajektu tak sme smerovali k dedine Spiazzi a tam nás už smerové tabule doviedli k parkovisku. Potom sme pohodlnou asfaltovou cestou pešo prudko klesali k samotnému kostolu. Pozdĺž cesty bola mimoriadne pútavo vystavaná krížová cestá so zastaveniami. Na týchto zastaveniach boli medené sochy v životnej veľkosti, ktoré verne zobrazovali utrpenie Krista až po nanebovstúpenie. Po cca 15 minútach sa pod nami otvoril výhľad na samotný kostol. Nádhera. Chvíľu sme pobudli a užili si tú magickú atmosféru.
Cesta späť sa dala absolvovať autobusom, ktorý tu permanentne premával medzi parkoviskom a kostolom.
Duševne obohatení sme sa vrátili späť k brehom jazera. Naším ďalším cieľom je mestečko Malcesine s krásnym malým hradom a úžasnou stredomorskou atmosférou.
Tu sme sa rozdelili. Brat so švagrinou nasadli na panoramatickú lanovku na najvyšší vrch Monte Baldo s výškou 2218 m n.m.
a my s mužom sme zvolili oddych na pláži a prehliadku hradu a mesta
V tejto časti je voda priehľadná ako v našich horských plesách a je aj poriadne svieža, ale keď je vonku horúco ako v pekle, tak je to paráda.
Chutný obedík samozrejme nemôže chýbať. Pizza a cestoviny - to je talianska klasika, však sme v Taliansku
Po relaxe na pláži sme už nasávali atmosféru mestečka. Plné kaviarničky, obchodíky so suvenírmi, ale aj drahé značkové butiky a rôzne umelecké galérie vyplnia čas veľmi rýchlo a deň sa pomaly chýli ku koncu.
Prehliadka hradu nezaberie veľa času, ale nádherné výhľady sú 100% dôvodom navštíviť ho.
V Malcesine je v centre malý štvorcový prístav so zakotvenými člnmi a robia tu aj večerné koncerty takým spôsobom, že pripláva stará pirátska loď s hudobníkmi a diváci stoja, alebo sedia v prístave a počúvajú tóny hudby. V čase našej návštevy sa práve taký koncert konal, nevýhodou však bolo, že loďky, ktoré premávajú z jednej strany jazera na druhú do Limone chodili len do 21:00 a autom to bolo z nášho Tignale už dosť ďaleko, tak sme o tento zážitok bohužiaľ prišli. Možno nabudúce
Domov z Malcesine do hotela sme sa vracali severnou trasou cez Riva di Garda, čo je asi najväčšie veľmi rušné letovisko na jazere. Táto cesta údajne za normálnych, rozumej necovidových čias býva totálne preplnená a tvoria sa zápchy. Teraz to bolo síce plné, ale stále plynulé, takže určité výhody priniesla aj táto pandémia. Večer sme si ešte posedeli v Tignale pri Aperole a pekný deň za nami.
Ďalší deň začíname v Limone – ďalšom úžasnom mestečku na západnej strane jazera, z Tignale cca 15 minút na sever. Na recepcii nám odporúčajú návštevu hneď ráno, lebo sa tam konajú trhy, tak si už predstavujeme miestne pochúťky, ako na takých miestnych trhoch bývajú. V Limone je vybudované obrovské zberné viac podlažné parkovisko, takže s parkovaním tu nie je problém. Premávajú tu lode prioritne do Malcesine, ale aj do ostatných stredísk na jazere. Hneď na nábreží sa konal ten avizovaný trh, ale miestne špeciality by ste tu hľadali márne. Jediný stánok s mäsovými výrobkami, 2 stánky s pekným porcelánom a potom už klasické poľské trhy s oblečením ako v Nowom Targu, taže sme sa dlho nezdržali.
Radšej sme po pobrežnej promenáde prešli do centra. Ako už názov Limone predpovedá všade boli citróny vo všetkých podobách, či už vysadené v črepníkoch, na keramických tabuľkách označujúcich ulice, alebo aj na dlažbe.
Samozrejme aj tovar v obchodíkoch bol samý citrón a mestečku to dodávalo krásny prímorský nádych.
Slnko hrialo, bugenvílie naťahané na múroch, nádherná farba vody a chutná kávička v romantickej taverne ako čerešnička na torte nám urobili krásne dopoludnie.
Potom sme sa už vybrali do Sirmione na juh kde stojí „môj vodný hrad“ z Pinterestu. Po necelých 2 hodinách sme na mieste činu, tak sa občerstvujeme na parádnom obede – ochutnávame dary mora a potom oddych na miestnej pláži. Voda tu je o niečo teplejšia, ale nie je až taká krištáľovo čistá ako na severe.
Osviežení sa teda vydávame ku hradu. Môj muž sa chcel samozrejme presunúť autom bližšie k centru, ale sme ho prehlasovali, veď to malo byť len 27 minút cesty, tak to hádam zvládneme aj pešo a nemusíme potom prácne krúžiť po meste a hľadať nejaké parkovisko. Tak sme vyštartovali, neviem koľko bolo stupňov, ale určite cez 30 a polhodinový pochod v takejto vyhni sa dá prirovnať k výstupu na Gerlach. Už sme všetci oľutovali, že sme nanaslúchali volaniu najpohodlnejšieho člena našej výpravy. Ale každé utrpenie sa raz skončí, tak to bolo aj teraz. Záchranu od totálnej dehydratácie priniesol miestny ujo, ktorý mal na konci tejto super promenády postavený stánok s čerstvou citrónovou šťavou. Všetci príchodzí sa pristavili a kupovali ako o dušu, proste skvelý podnikateľský plán.
Hrad Scaligeri je ako postavený z lega, naozaj typická stavba s padacím mostom vežami a cimburím ako vymaľovaný.
To najzaujímavejšie uvidíte, len ak vstúpite dnu a prejdete sa po hradbách . Spodné nádvoria sú pod vodou, takže vnútri vznikli vodné plochy oddelené od okolitého jazera len hradbami. V jednej relácii sme počuli, že to nebol pôvodný zámer staviteľa, ale možno to je jeden z dôvodov vysokej návštevnosti. Kedysi stavebný omyl, dnes atrakcia ako hrom. Aj také veci sa dejú. Ale možno to tak malo naozaj byť a zatopené nádvoria slúžili ako opevnený dok, ktorý bol pascou pre každého nepriateľa. Nech si každý vyberie verziu, ktorá je mu bližšia.
Po návšteve hradu sme sa ešte prešli o meste. Okrem klasicky nádherných uličiek zaujala asi najväčšia zmrzlina, akú sme kedy videli, tak sme si to aspoň odfotili. Mal ju poliak a veľmi si to užíval.
Pri hrade ponúkajú možnosť malej plavby okolo Sirmione, tak sme nasadli do člna a pozreli si to aj z tejto perspektívy. V meste vyvierajú aj liečivé sírne pramene a sú tu kúpele, kam chodievala aj operná diva Mária Callas.
Aj staré antické hradby by určite stáli za návštevu, ale čas je neúprosný a nás čakala ešte spiatočná cesta k autu. Na naše veľké šťastie sme zistili, že sa to absolvovať autobusom.
Na loďke s nami boli aj 3 slečny, ktoré sa celý čas venovali hlavne svojím selfie. Nič nové v dnešnom svete, len sme sa sami seba pýtali, načo si zaplatili tú loďku
Vraciame sa na ubytovanie a konštatujeme, že to bol opäť jeden krásny deň.
Pomaly naberáme smer domovina, ale ešte pred tým nás čaká prechod Dolomitmi a Alpami s krátkou zastávkou, ale o tom už v poslednom článku tejto série. Zatiaľ dovidenia.
