V nadmorskej výške 3500m sa okolo roku 1200 usadil Manco Capac - 1.Inka, zapichol tu do úrodnej pôdy zlatú palicu, ktorú dostal od boha Slnka a založil osadu, ktorá sa neskôr stala hlavným mestom slávnej ríše. Ríša sa rozrastala, bojové výpravy Inkov postupne podrobovali okolité kmene a to buď po dobrom, alebo, ak to nešlo podobrotky, tak po zlom. Pre toho, kto odporoval nebolo zľutovania, so zajatcami sa nenarábalo práve v rukavičkách. Lup z vojnových výprav sa víťazoslávne vracal do Cusca, ktoré prekvitalo. Počas vlády 9.Inku Pachacutiho bola ríša naozaj pokroková. Založili sa školy, dokonca aj určitý sociálny systém, ktorý sa dokázal postarať o starých a chorých. Všetci museli pracovať a slúžiť ríši pri bojových výpravách. Vybudoval sa dokonalý cestný systém a infraštruktúra, ktorá zabezpečovala zásobovanie a prenos informácií po celej ríši. V čase najväčšej slávy sa ríša tiahla 4000km pozdĺž Tichomorského pobrežia, od súčasnej Kolumbie po juh Čile a obývalo ju 10 mil. ľudí. Jej sláva však mala pomerne krátke trvanie. V roku 1532 Francisco Pizzaro so svojimi 180 bojovníkmi využil spory v najvyšších kruhoch Inkov a nadutosť aktuálneho vládcu Atahualpu a cez moment prekvapenia ho bez väčších problémov zajal a neskôr samozrejme odsúdil na smrť. Aj napriek tomu, že Atahualpa splnil svoj sľub, že sa vykúpi toľkým zlatom a striebrom, ktoré zaplní celú miestnosť, v ktorej ho väznili. Nepomohlo, Španieli s radosťou korisť zobrali, ale česť im veľa nehovorila, práve naopak, Atahualpu sa zbavili a postupne ničili všetko, čo Inkovia vybudovali. Nekonečné množstvá zlata tavili a odvážali do Európy a nádherné kamenné chrámy, postavené s absolútnou presnosťou, ktorá vyráža dych aj dnes, rozobrali, aby kameň využili na stavbu svojich palácov. Len vďaka španielskym kronikárom sa zachovali záznamy, ako asi poklady Inkov vyzerali.
Chvála bohu, že niečo ostalo a dnes len s údivom obdivujeme, ako to všetko dokázali ľudia, ktorí nepoznali ani koleso. Vedeli však dokonale využiť všetko, čo dáva príroda, rešpektovali jej zákonitosti a toto poznanie im pomáhalo prežiť aj vo veľmi náročných podmienkach.
Je to úžasný pocit, byť tu, na miestach, kde vládli božstvá - puma( zem), kondor ( nebo ) a had( podzemie ) – posvätné symboly, ktoré riadili celý chod spoločnosti.
Od jazera Titicaca sa údolím posvätnej rieky Vilcanota pomaly presúvame do Cusca.
Cestou sa zastavujeme pri chráme boha Viracochu v Raqchi. Ulica medzi jednotlivými stavbami je postavená tak, že na poludnie počas letného slnovratu budovy nevrhajú žiadny tieň. Je tu aj asi 50 kruhových sýpok – bola to centrálna sýpka – zásobáreň potravín pre vojenské účely. Viete, že zemiaky v sušenom stave dokážu vydržať aj 20 rokov ? Inkovia to vedeli.
V meste bol opäť nejaký festival – neskutočný chaos a davy ľudí, pomaly sme z toho chaosu už unavení, ale patrí to k miestnemu koloritu.
Trochu pokoja sme našli v tzv. Sixtínskej kaplnke Južnej Ameriky – kostolík v dedinke Andahuaylillas s nádhernou maľovanou výzdobou v interiéri. ( tam sa nesmelo fotiť )
Podvečer prichádzame do Cusca. Mesto má tvar pumy, ktorá pre Inkov symbolizovala – boha zeme. Srdcom pumy je chrám Coricancha – dnes kláštor Santo Domingo. Tento chrám bol kedysi nasvätejším miestom, jeho steny boli celé pokryté zlatom a veľká záhrada ukrývala desiatky zlatých zvierat. Chrám slnka a mesiaca sú dokonalým staviteľským dielom. Inské stavby nepoznali žiadny spojovcí materiál, držali len vlastnou váhou a absolútne presným opracovaním. Jednotlivé kusy zapadali do seba ako puzzle.
Viete si asi predstaviť tváre španielskych conquistádorov, keď to videli. V kostole visí obraz Poslednej večere, kde má Judáš tvár Pizzara a na stole leží na tanieri morča, nie jahňa. Španieli chceli indiánov prerobiť na kresťanov aj cez výtvarné umenie. Tí sa síce prispôsobili, ale niektoré prvky zo svojho života do svojich diel “prepašovali”
V Cuscu, tak ako sme si už zvykli, prebiehali bujaré oslavy. Na námestiach sa presúvali alegorické vozy a samozrejme tancujúci indiáni
V nasledujúcich dňoch sme si pozreli aj ďalšie indiánske chrámové komplexy ktoré len potvrdili neskutočné umenie staviteľov.
Chrám nad Cuscom Sacsayhman ( krycí názov pre ľahšie zapamätanie Sexi wumen ) bol hlavou pumy, zachovali sa mohutné cik-cakové hradby s obrými balvanmi vážiacimi aj 8t.
Nádherné pohľady na Cusco a prechádzka medzi pozostatkami pevnosti,ktoré prežili španielskych dobyvateľov aj zemetrasenia bola skvelým zážitkom
Ešte zaujímavejšia bola návšteva svätyne Quenco. Vnútri obetný kameň, ktorý vyžaroval teplo, na vrchu kanáliky,ktorými sa púšťala krv obetí a veštila sa budúcnosť. Kamene rozostavené tak, že pri správnom dopade slnečných lúčov pripomínajú hlavu pumy vyrážali dych.
Chrámový complex v Pisacu bol už pípravou na Machu Pichu. Nádherné terasy v nedostupnom teréne a 2 býčkovia na strechách domov chrániaci ich obyvateľov, chrám Slnka a výhľady do údolia. Prechádzka vyžaduje kondičku, ale výsledok stojí za to.
Navštívili sme aj nedostavaný complex v Ollantaytambo, kam sa chceli uchýliť posledné zvyšky inskej armády ustupujúci pred španielmi. Obrovské balvany dotiahnuté z neďalekého lomu sa už na svoje miesto nedostali. Zato vysoko vo svahu na nás pozerá samotný Virachoca
Ochutnávame miestne špeciality – kukuričné placky plnené rôznymi plnkami s kukuričnou malinovkou a niektorí si trúfli aj na pečené morča. My sme sa len pozreli na tie živé, čo si tam spokojne nažívali, netušiac čo ich čoskoro čaká.
Zaujímavá bola návšteva miestnej farmy, kde chovajú lamy.
Zároveň tu spracovávajú vlnu – farbia ju tradičným spôsobom, teda za pomoci prírodných farbív.
Potom máme samozrejme možnosť niečo si kúpiť. Zaujal nás tento 3D koberec, ale cenovo bol mimo náš rozpočet.
A je tu deň D, keď ideme navštíviť jeden z novodobých divov sveta – Machu Picchu – po kečuánsky starý vrch. Miesto objavil v roku 1911 havajský rodák Hiram Bingham na základe rozhovorov s miestnymi indiánmi o stratenom meste . Keď ho našiel bolo celé zarastené bujnou tropickou vegetáciou. Mesto Inkovia postavili ďaleko od kráľovských ciest „ríše Slnka“ okolo rokov 1460 – 1470. Jeho pôvodný názov sa už zrejme nikto nedozvie.
Ubytovaní sme boli v dedinke Machu Picchu Pueblo, ktoré je východiskovým bodom k návšteve Machu Picchu. Pricestovali sme vlakom, ubytovali sa v blízkosti autobusovej zastávky.
Budíček bol veľmi skoro o 3:45, aby sme stíhali prvý autobus, čo nás prudkými serpentínami priviezol ku vchodu do tohto magického miesta.
Ešte bola tma, keď sme všetci v očakávaní vstupovali na pôdu miesta opradeného tajomstvami a mýtmi. Prečo v tak nedostupnom teréne Inkovia vybudovali také veľké mesto, prečo sa tu nenašlo zlato a iné poklady zlatej ríše, prečo kostry, čo sa tu našli patrili prevažne ženám, aký význam malo pre vtedajších obyvateľov ?
Odpovede nepoznáme úplne presne, historici rozvíjajú rôzne teórie a miesto láka milióny ľudí, aby na vlastné oči nahliadli do týchto tajomstiev. A každý, kto tam naozaj stojí, tak stráca dych a v nemom úžase pozerá na niečo, čo sa ničomu inému na svete nepodobá.
Stojíme v objatí majestátnych hôr a slnečné lúče pomaly nasvecujú vrcholky, predierajú sa do údolia, kde stoja chrámy, námestia, kamenné domy a terasy, ktoré dokázali uživiť okolo 10000,- obyvateľov tohto mesta.
Nad tým všetkým sa týči, ako obrovská cukrová homola Huayna Picchu( nový vrch ). Na samom vrcholku sa črtajú terasy a stavby. Zákony fyziky sa zdajú porušené. To predsa ani nie je možné, aby niekto dostal tak vysoko stavebný materiál a ešte to dokázalo prežiť stovky rokov napriek rozmarom tropického počasia a zemetraseniam, čo ničili všetko naokolo.
Keď Slnko už pevne kraľuje dňu začíname s prehliadkou mesta, najprv so sprievodcom, ktorý nám rozpráva o najväčších zaujímavostiach. Dokonalé staviteľské umenie, neuveriteľná znalosť prírodných úkazov, rešpekt a pokora voči prírode riadili život Inkov. Tu v Machu Picchu sa to na 100% potvrdzuje.
Na najvyššom bode je obradný kameň Intihuatana – miesto kde je pripútané slnko. Slúžil ako hodiny, aj ako kalendár ale aj ako obetné miesto. Na poludnie 21. marca a 21. septembra stĺpy stojace v bezprostrednej blízkosti monolitu prestali vrhať tieň.
V blízkosti stojí Chrám 3 okien a ďalšie chrámy – chrám Kondora, kruhový chrám Torreón s obetným stolom a kráľovskou hrobkou.
Opracované kamene, čo kopírujú siluetu hôr a údajne vyžarujú energiu, tak ju všetci návštevníci chcú nasať.
Námestie Plaza Principal so záhradou, kde vidíme aj kríček koky a pasúce sa lamy. Množstvo domov usporiadaných do ulíc prepojených terasami. Exotické kvety dotvárajú dokonalú kulisu.
Niektorí zdatní jedinci sa vydali zdolať vrchol Hyanu Picchu, ale na to sme si my netrúfli, už pri pohľade na tento kopec máme závrate.
My sme sa len tak prechádzali a snažili sa foťákom zachytiť atmosféru miesta. Je to dokonalé.
V čase našej návštevy sa dalo ešte voľne pohybovať po areáli. Personal bol mimoriadne bdelí a akékoľvek porušenie pravidiel okamžite vypískal.
Po pár hodinách sme už na smrť unavení pochodom po meste, hľadali nejaké zákutie, kde môžeme zložiť kosti, trochu si oddýchnuť a dať si nenápadne jednu cigaretku, čo nebolo v celom areáli dovolené. Bolo to náročné, ale našli sme miestečko pod múrom, kde sme boli dokonale izolovaní od okolitého sveta. Hneď po prvom obláčiku dymu sme začuli nepríjemnú píšťaľku – už nás mal chytených. Nechápali sme ako je to možné, lebo sme boli fakt dobre ukrytí pred zrakom verejnosti a hlavne na čerstvom vzduchu, ale tak nám treba – pravidlá sa proste majú dodržiavať a to platí pre všetkých. Keďže sme boli prichytení pri čine, museli sme našu siestu urýchlene ukončiť a viac sme to už radšej neskúšali.
Vybrali sme sa teda pozrieť ešte tzv Inka bridge. Most a cesta v strmom brale, ktorú tu vystavili je opäť dôkazom staviteľského umenia Inkov.
Cestou sme začuli vtáči spev a zazreli sme tohto kolibríka – mal by to byť druh žijúci v Andách a naozaj krásne spieval
Strávili sme tu takmer celý deň, boli sme unavení ako kone, ale kým únava čoskoro zo spomienok vyprchá, Macchu Pichu je niečo, čo tam ostáva navždy a hlboko zaryté.
Je lepšie raz vidieť ako 100x počuť a to platí vždy a všade a tu možno ešte o niečo viac ako inde.
Pomaly sa končí aj naše spoznávanie Peru. Ešte nás čaká noc v úžasnom hoteli Marquez. Pôvodne koloniálna vila, kde sme sa vrátili do čias keď Španieli ovládli túto krajinu.
Ráno ešte krátka prechádzka Cuscom, posledný Pisco sour – typický drink s rozšľahaným bielkom a letí sa do Limy a potom späť domov.
Bola to náročná cesta, dlhý let, vela presunov autobusom, vysoká nadmorská výška a náročné nabité dni. Odmenou však sú neskutočné zážitky, nádherné fotky a spomienky, ktoré ostávajú.
Končí sa séria článkov o Peru. Verím, že môžu byť inšpiráciou pre cestovateľkú dušu a rozhodovanie kam sa vybrať. Čoskoro sa spolu pozrieme na nejaké iné krásne miesto našej planéty. Zatiaľ dovidenia
