a známe 3 veže zobrazené aj na vlajke republiky San Marino.
Vychádzame z diaľnice a pomaly sa serpentínami dvíhame vyššie a vyššie. Stretávame už autá s ŠPZ San Marino, takže cieľ máme na dosah.
Republika San Maríno má zaujímavú históriu, ktorá sa začala písať už v roku 301 nášho letopočtu. V tomto čase boli kresťania prenasledovaní cisárom Diokleciánom, tak sa kresťanský pustovník menom Marin uchýlil na horu Monte Titano a založil tu malú obec kresťanov. Postupne sa rozrastala a v čase mestských republík sa stala samostatnou republikou s vlastnou vládou. Bolo to v roku 1261. Vďaka dobrým politickým kontaktom prežila republika rôzne turbulentné obdobia a je tu dodnes. Jej hranice susedia iba s Talianskom. Je na skok od pobrežia, od známeho letoviska Rimini a vďaka unikátnej architektúre je hlavné mesto republiky s rovnakým názvom zahrnuté medzi pamiatky UNESCO.
Aj keď sa na prvý pohľad zdá vysoký kopec s hradbami, ako mimoriadne namáhavá mestská turistika, zdanie v tomto prípade klame a staré mesto si pohodlne prejdete za pol dňa aj s nejakým posedením na kávičke, alebo jedle. Môj muž však pri pohľade na prevýšenie hneď chytal paniku, ako vždy keď pred sebou vidí kopec. Nakoniec sa presvedčil, že aj tento krát, to bol falošný poplach. Je tu vybudovaných dostatok zberných parkovísk a z toho najspodnejšieho sa dá až do centra doviezť lanovkou.
My sme však boli opäť ubytovaní v samotnom historickom centre, pochopiteľne bez možnosti parkovať priamo v penzióne. Tento krát sme zvolili stratégiu, netrepať všetky veci od parkoviska hore strmou uličkou, ale rovno na parkovisku sme si z kufrov vybalili len veci potrebné na jedno prespatie, čím sme si ušetrili značnú námahu. Pri príchode okolo obeda mesto na rozdiel od Comacchia praskalo vo švíkoch. Išlo však prevažne o jednodňových turistov. Kým sme sa zložili na ubytovaní a vybrali sa za poznávaním. boli zrazu preč plné ulice, obchody aj reštaurácie. A my sme si mohli v relatívnom pokoji pozrieť hlavné zaujímavosti a zákutia tohto miesta.
Do mesta sa vchádza niekoľkými hradnými bránami, ktoré sú súčasťou hradieb, čo obkolesujú celé mesto.
My sme vošli bránou Porta San Francesco, po pár metroch sa dostávame na námestie Piaza della Liberta s nádherným Palazzo Publico.
Pred palácom sú zaparkované vládne limuzíny a pri vchode hliadkuje hradná stráž v krásnych uniformách.
Niečo sa chystá, lebo sa pripravuje pódium a stoličky pre divákov. Tak sme sa sem vrátili aj večer, keď tu zneli krásne tóny orchestra a hlas speváčky bolo vo večernom tichu počuť až na hradné veže.
Od námestia stúpame kúsok vyššie. Tu je opäť malé námestíčko, zabraté takmer celé Bazilikou di San Marino, kde sú uložené pozostatky zakladateľa mesta.
No a to sme už na skok od prvej z hradných veží – Guaiata. Presnejšie ide o pevnosť, ktorá strážila celé stáročia vstup do mesta. Tu sa dá kúpiť kombinovaný lístok, s ktorým sa dostaneme aj do ďalšej pevnosti. Prehliadka oboch pevností určite stojí za to. Ponúka nádherné pohľady na hradby a krajinu pod nimi.
Pomaly sa schyľuje k búrke, tak zrýchlime krok, aby sme stihli aj prehliadku druhej veže nazývanej Fratta, alebo Cesta, ktorá je najvyšším bodom hradieb v nadmorskej výške 750m. Poskytuje naozaj prekrásny výhľad.
Odtiaľ sa dá pokračovať k poslednej z 3 veží Montale, ale tam som sa vybrala až ráno, lebo nám začalo pršať.
Utekali sme sa skryť do reštaurácie, kde sme pri dobrom jedle a vínku prečkali búrku. V meste je možnosť navštíviť aj nejaké múzeá, napr múzeum strašidiel. Ale uznajte mali by ste chuť niečo také vidieť ? Stačil výklad.
Večer mesto opäť začalo ožívať, reštaurácie sa plnili a uličky pri večerných ľompkach, ako to voláme, získavali magickú atmosféru. K tomu príjemný hlas speváčky rozliehajúci sa celým mestom urobili krásnu bodku za týmto dňom
Ráno opúšťame východné pobrežie, provinciu Emilia Romagna a presúvame sa do provincie Umbria, kde nás čaká ďalší z cieľov z nástenky na Pintereste - Cascata delle Marmore. Ideme mimo diaľnice, míňame lesíky a kopčeky, kde na vrchu ako čiapočka stoja malé dedinky. Kostol a okolo nalepené domy, akoby navzájom pospájané do jedného kompaktného celku. Len tak si vychutnávame cestu a vôbec nevadí, že naša priemerná rýchlosť je 50km/hod.
Okolo obeda prichádzame k dnešnému cieľu. Najprv ma zaujal ten obrovský vodopád padajúci z výšky 165 metrov a povedala som si, že by som si ho chcela pozrieť naživo. Keď som však hľadala informácie, tak som zistila, že toto miesto má svoj príbeh. Ten sa začal písať už pred našim letopočtom v čase Rímskej ríše. Rieka Velino sa tu rozlievala do rozsiahlych močiarov a tak ju bolo treba skrotiť, aby viac slúžila ako škodila. Vybudovali tu hrádzu, čím sa vytvorilo jazero Piediluco a to čo jazero nedokázalo pojať sa odviedlo kanálom na okraj zrázu, kde voda 3 kaskádami s celkovou výškou 165m padala a končila v rieke Nera. Začiatkom 20 storočia sa sila padajúcej vody začala využívať na výrobu elektrickej energie. Ale najzaujímavejšie na tom je, že dnes sa spojilo príjemné s užitočným a kým väčšinu dňa sila vody pomáha vyrábať elektrinu, 2x do dňa na 3 hodiny, je voda presmerovaná do pôvodného koryta k zrázu, kde padala roky rokúce pred elektrickou energiou. A toto divadlo sem chodia obdivovať tisíce turistov. Areál vodopádu je v lese a nikto by nepovedal, že ide o umelo vybudovanú stavbu. Vstup do parku je možný zdola od cesty na mesto Terni, alebo zvrchu od jazera Piedulico. Vodu púšťajú 2x denne o 10:00 a 14:00. Postupne sa malé pramienky pripomínajúce Plitvické vodopády v hlbokom suchom lete, menia na mohutnú hučiacu snehobielu riavu padajúcu jednotlivými stupňami do údolia. Je to nádhera, vzbudzuje to rešpekt, ako všetko, čo dokáže len príroda. Aj keď v tomto prípade tomu trochu pomohol človek.
V parku je niekoľko turistických chodníkov rôznej náročnosti s vyhliadkami na hučiace vodopády. Ten najľahší okruh absolvuje asi každý, kto sem príde.
O niečo náročnejší je výstup až k vrcholu vrchného stupňa, kde je vybudovaná krásna balkónová vyhliadka s pohľadom na vodopád aj do celého údolia. Trieštiaca voda v slnku vytvára farebnú dúhu a hučiaca voda dáva len možnosť bez slov sa pozerať na tú nádheru.
Pri výstupe nahor nekonečným množstvom schodov boli tabuľky s písmenami. Začalo sa to A-čkom a môj manžel stále veril, že to nebude úplná abeceda. Mal smolu, lebo koniec bol až pri Z. Ale úspešne sme to zdolali a určite to stálo za to.
Prístup je aj z vrchného vchodu, kde sa k tejto vyhliadke dostanete veľmi ľahko, ale aj pohľad zdola, kde vidno celú kaskádu je nádherný, takže je to asi jedno, ktorým vstupom sa do parku vyberiete, výšľapu po schodoch sa nevyhnete. Vstupné je 10,-€/osoba a návštevu si určite treba naplánovať na čas, keď sa to spúšťa, čo ohlasuje hlasná siréna
Príjemne unavení sme sa šli ubytovať do neďalekej dedinky Arrone a tu nás čakalo ďalšie prekvapenie. Ocitli sme sa v starej vidieckej usadlosti, kde bolo celé podlažie len naše. Štýlový pôvodný nábytok pripomínal minulé storočie a pohľad z okna na mestečko rovnako.
Ráno sme sa ešte prešli po starom historikom centre, kam sa dá ísť len pešo. Tieto prechádzky sú pre mňa nekonečnou inšpiráciou. Vždy je tam niečo, čo zaujme a mňa to nikdy neprestane baviť.
Potom sme sa infiltrovali medzi miestnych obyvateľov a vychutnali si rannú kávičku s croasankou na malom námestíčku.
Ľudia veselo diskutovali, čítali noviny, alebo len tak pili kávu. Šofér z okolo idúceho auta zbadal známeho, tak sa pristavil a spokojne debatovali, vôbec si nevšímajúc, že blokuje celú cestu a za ním sa začína hromadiť malá kolóna. Prekvapivo nikto na neho netrúbil, však kam sa ponáhľať, keď je celý deň pred nami.
Osviežení kávičkou sme pokračovali k jazeru Piedulico, z ktorého padá voda do Cascate delle Marmore. Je to pekné miesto obkolesené horami, kde miestni relaxujú. Urobia si piknik, prevezú sa na člne po jazere a obdivujú ticho a krásu prírody. My sme tam našli aj malú pláž s barom a lehátkami. Strávil sme tu predpoludnie pri Aperole – pohodička, však máme dovolenku.
Aj sme vyhladli, tak ešte malá zastávka na ľahký obed. Cielene sme hľadali jedlo, čo sme nestihli deň pred tým pri vchode do parku ku vodopádom. Pri návrate tam už ten stánok nebol, tak sme boli trochu sklamaní. Keďže sme sa pohybovali v tej lokalite, tak sme to jedlo hľadali, len sme nevedeli ako sa to volá. Nakoniec nám miestni poradili, kde to nájsť. Bolo to opäť na parkovisku pred vchodom do parku, ale z tej vrchnej strany. Táto špecialita sa volá porcheta – je to vlastne upečené malé prasiatko s chrumkavou kožou, ale vykostené a skrútené do rolky. Z nej sa potom odkrajujú plátky a podávajú buď v žemli, alebo na tanieri s rôznymi prílohami. Bola to mňamka.
Všetko je tak ako má byť a my s plným bruškom pokračujeme ďalej na západ. Roztrúsené usadlosti obkolesené vysokými cypruštekmi dávajú na známosť, že sme v Toskánsku. Tu je ďalšie, myslím, že pre našinca menej známe miesto z môjho Pinterestu – kúpeľné mestečko Saturnia s veľmi zaujímavým prírodným prameňom Cascate del Mulino.
Najskôr sme sa ubytovali vo veľmi príjemnom hoteli, kde sme si takmer sami mohli užiť skvelý relax ( covid má aj svoje výhody, nemusíme sa takmer nikde tlačiť v dave).
Podvečer sme sa vybrali do prírodných kúpeľov. Keďže sa deň schyľuje ku koncu ľudia sa už pomaly vytrácali, takže to tam nebolo preplnené. Z prameňa padá malým vodopádom termálna liečivá voda a napĺňa prírodné jazierka postupne pretekajúce v kaskádach až do malej rieky. Dostatok priestoru pre každého a ešte aj úplne zadarmo. Proste paráda.
K vzniku týchto prameňov sa viaže legenda o bohovi Saturnovi, ktorý mal práve na tomto mieste svoju pozemskú skrýšu a z nej neskôr začali vyvierať termálne pramene. Skutočnosť je však taká, že pramene vyvierajú z bývalého vulkánu, kde sa ohrievajú a získavajú aj svoje špecifické zloženie, ktoré blahodarne pôsobí na pokožku. Liečia sa tu aj dýchacie a srdcové problémy.
Silu liečivej vody poznali už Etruskovia a neskôr Rimania, ktorí boli veľkí labužníci. Miesto kde vyvierali pramene si obľúbili a vybudovali tu mesto. Dnes priamo v meste Saturnia je zachovaná pôvodná rímska cesta aj brána do mesta Porta Romana z 2- st. pred n.l
Po takomto kúpeli sa nemáte osprchovať, aby sa liečivý účinok mohol naplno prejaviť. A môžem potvrdiť pokožka ostala hladká a vláčna, ako keby ste sa natreli nejakým kvalitným telovým mliekom.
V Saturnii je aj luxusný resort, ktorý ponúka aj liečebný pobyt v kúpeľoch s rovnakou vodou ako v Cascate del Mulino. Môj brat teda prišiel s nápadom, že si to ešte užijeme aj tu. Vstupné nebolo nejak výnimočne drahé – 25,-€/osoba, tak sme sa zhodli na tom, že sa ide. Pri vstupnom bola veľmi prísna teta, ktorá nás dôsledne poučila ako sa máme správať, k vstupnému nám pribalila poplatok za lehátka a slnečník a opýtala sa, či chceme aj župan s uterákom. To sme nepovažovali za potrebné, tak sme odmietli, ale ďalšia otázka bola, že akej farby sú naše uteráky, resp. župany. A keďže neboli biele, tak chceš nechceš, musíš brať aj župan s uterákom, lebo to je predpísaný dresscode. Takže nakoniec sa cena za 2-hodinový pobyt v kúpeľoch vyšplhal na 75,-€/ dvojica, čo nás mierne šokovalo, ale ako sa hovorí, všetko je tak. ako má byť. Aspoň máme na čo spomínať.
Po peripetii pri vstupnom sa nás ujal milý sprievodca a previedol nás celým areálom, vytiahol slnečník a potom sme sa už mohli slobodne pohybovať. Zvládli by sme to určite aj bez sprievodu, keďže to nebolo až také veľké, ale pravidlá sú pravidlá, tak sme poslúchali.
Tak sme si opäť užívali liečivé účinky tejto liečivej vodičky a bolo nám jednoducho dobre.
Vykúpkaní a zrelaxovaní, sme sa pomaly vybrali na naše ďalšie stanovište na západnom pobreží – polostrov a súčasne prírodná rezervácia Mont Argentário. Ale o tom už nabudúce. Zatiaľ dovidenia
