reklama

O smiechu v zene

Keď som vo februári 1992 prišiel do čchanového (zenového) kláštora Ven. Sheng Yen(a) a stal som sa mníchom, priniesol som si nevedomky celú personálnu a kultúrnu bagáž typického Európana. Predtým som pracoval v Orientálnom ústave Čs. akadémie vied, bol som v tesnom kontakte s ľuďmi, ktorí v našich pomeroch toho vedeli o buddhizme najviac a mal som aj prístup k serióznej literatúre, takže som v oblasti buddhizmu bol pomerne rozhľadený a sčítaný, nazdával som sa. Preto som mal pomerne jasnú predstavu o tom, čo od života v kláštore môžem očakávať, ako asi by to moje školenie a výcvik malo fungovať a kam by to všetko malo smerovať…

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Popočiatočnom období oboznamovania sa s pomermi a so životom v kláštore som s hrôzouzistil, ze všetko je inak. Môj zenový majster (držiteľ línií Soto a Rinzai) somnou vôbec nevtipkoval, neukazoval mi žiadnu zo svojich vznešených hĺbokprebudeného poznania, takpovediac absolútne na mňa sral. Nanajvýš, ak som sa hosnažil vyprovokovať či už nejakou zámernou alebo nezámernou myšlienkou čiakciou, nanajvýš prehodil či naznačil čosi v štýle, že som proste idiot.

Bolsom z toho na ohromných rozpakoch: na jednej strane som si bol vedomý toho, žesom (predsa len aspoň kúsok) dobrý – čo-to o buddhizme a zene som vedel, a muselto vedieť predsa aj on, veď napokon ma on sám do kláštora pozval, on zo mňachcel urobiť mnícha (na našom prvom stretnutí sa jasne vyjadril, že je pre mňanajvyšší čas, aby som sa konečne stal mníchom, a to vôbec prvým belochom, ktorýordinoval na Taiwane), dokonca mi zaplatil i letenku na Taiwan – ale na druhejstrane svojím konaním absolútne negoval všetky moje predstavy (o zenovommajstrovi či o vzťahu medzi majstrom a jeho študentom), nechal ma úplnenapospas mojim problémom a môjmu trápeniu so zenom. Je síce pravda, že takto sachoval ku všetkým svojim mníchom (zase až taká veľká výnimka medzi nimi somnebol), ale predsa, zarážalo ma, že v debatách s prostými vidiečanmi, ženičkamiz domácností či so vznešenými návštevníkmi (napríklad s politikmi či buddhológmiz amerických univerzít) sa smial, bol vtipný, presne tak, ako to je v tých pôvabnýchknižkách o skvelých zenových majstroch, tých báječných chlapíkoch, ktorí sršiaostrovtipom. Samozrejme, začal som si myslieť, že v skutočnosti existujú zeny dva:jeden taký normálny, kláštorný, bežná rutina, a druhý, smejúci sa zen, ktorý jevýsledkom dlhoročnej praxe, pravého prebudenia, získaného poznania. Takže somsa ešte usilovnejšie vrhol do praxe, pokúšal som sa odhodiť celú tú európskubagáž, stať sa Číňanom, stať sa skutočným a nefalšovaným (európskou kultúrou) zenovýmmníchom, dosiahnuť poznanie a byť free, ostrovtipný, smejúci sa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lenžemesiace ubiehali, roky plynuli a denná rutina ma ubíjala, celý ten život bol krajnejednotvárny, až neznesiteľný: každý deň 13 hodín praxe, 6 hodín spánku, 5 hodínna jedlo a hygienu. Deň po dni, týždeň po týždni, mesiac po mesiaci, rok poroku, furt to isté… Ranná meditácia, ranná ceremónia, raňajky, práca, obedňajšiaceremónia, obed, poklony, meditácie, večerná ceremónia, večerná meditácia, furta furt, kde je panebože ten zen? Ubíjalo ma to tak veľmi, až som dospel kpresvedčeniu, ze život v kláštore je (nielen) pre mňa vyslovene škodlivý, žepomaly, ale iste začínam duchovne zakrnievať, krpatieť, strácať svoje intelektuálneschopnosti, lesk svojej osobnosti, že to so zenom nemá vôbec nič spoločné, žemoji spolubratia sú živé mŕtvoly a ja som na najlepšej ceste stať sa podobnýmzombiem. Nakoniec som z kláštora odišiel a istý čas žil ako mních “na voľnejnohe”, venoval sa svojím koníčkom a pokračoval v meditáciách po svojom. Neskôrsom sa zoznámil s Ven. Ming Ting(om), ktorý ma napokon presvedčil, že mních bypredsa len mal žiť v kláštore a tak som sa nasťahoval k nemu a on sa stal mojímdruhým hlavným učiteľom. Obaja moji majstri boli takmer úplné protipóly – prvýbol akademický typ (bývalý univerzitný profesor, napísal vyše osemdesiat kníh obuddhizme, z ktorých asi dvadsať bolo preložených aj do angličtiny), druhý bol totálnyanalfabet, ktorý všetko svoje poznanie získal veľmi prostým spôsobom – keďženevedel prečítať ani ten najjednoduchší úryvok zo šlabikára, jednoducho sanechal zamurovať do izbietky a nevyšiel z nej po celých dlhých desať rokov. Kýmten prvý svojim mníchom dennodenne prednášal skvosty Buddhovej náuky, ten druhýbol ochotný otvoriť ústa a zamrmlať nejakú nezrozumiteľnú vetu iba v nedeľu, keďprišli na návštevu roľníci, ktorí žili v relatívnej blízkosti kláštora (ktorýbol v horách mimo mesta). Keďže stabilne tam žili okrem “starkého” a mňa ibadve či tri mníšky, nevdojak sa medzi “starkým” a mnou začalo vytvárať putospolubytia (čosi o hodne viac než spolužitia), díval som sa ako stojí, sedí, chodí,spí, pije čaj a ští, či ako sa díva, ako sa umýva, ako kašle a utiera si sople,ako je smutný či veselý, a pomaličky, zhruba po ôsmich či ktoviekoľkých rokochmôjho mníšskeho života som začal chápať, o čom buddhizmus a zen vlastne sú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je obecne známe, že Buddha sa nikdynesmial a nikdy si zo seba žiadnu srandu nerobil, práve naopak. Rovnako je známe,že mal problémy so zažívaním, napríklad Maháparinirvána sútra popisuje jednutakú krutú nevoľnosť, ktorú si ale napokon sám vyliečil jej potlačením silou svojejvôle. Maháparinirvána sútra tiež píše, že Buddha napokon zomrel (samozrejmevedome, prajúc si to) na otravu zažívacieho traktu buď skazeným bravčovým mäsom,alebo hubami, ktoré rastú pod zemou a ľudia ich vyhľadávajú za pomoci ošípaných(daný termín v texte nie je jednoznačný a dá sa vykladať oboma spôsobmi). Niektosa teraz môže nazdávať, že keby častejšie píjaval mätový čajíček, možno by ktomu nedošlo. Ale nie je to tak – všetci umrieme, pretože ako tvrdil Buddha, všetkozložené sa musí rozpojiť. Otázkou iba je, kedy a za akých okolností. Buddha(aspoň podľa doložených textov, resp. podľa toho, čo z nich vyplýva) si moholvybrať a sám si vybral čas svojej smrti, my ostatní si to nemôžeme dovoliť lentak ľahko. Domnievam sa, že zen vznikol práve z týchto dôvodov, aby ľudianeumierali príliš rýchlo pod vplyvom suchopárneho buddhizmu. Keď totiž Buddha razmal mať prednášku k mníchom, cítil sa úplne blbo (žalúdočné problémy) a tak saiba opýtal nejakú otázku, dúfajúc, že niekoho z mníchov prinúti k monológu a onsi bude môcť dať pohov. Samozrejme, nikto odpovedať nevedel a všetci tam sedeliako zarezaní. Kašjapa, ktorý bol nahluchlý a preto nerozumejúc, na čo sa Buddhapýta, si myslel, že Buddha sa pýta, či má niekto niečo poruke na odstránenie žalúdočnýchproblémov, a tak pozdvihol kvetinu (pravdepodobne mätu), naznačujúc, že Buddhaby si mal lognúť z mätového čajíčku. Keďže Buddha vedel, že Kašjapa je hluchýako poleno, že vôbec nevie o čom je reč a teda je úplne mimo, iba sa pousmial,pretože bol šťastný, že aspoň takto sa môže vykrútiť z povinností prednášať a žesa môže venovať svojmu boľavému bruchu, načo sa Kašjapa, mysliac si, že hoBuddha tým raritným pousmiatím vyzýva k smiechu, rozrehlil na plné kolo – a zenbol na svete. Toľkoto legendy. V skutočnosti, ako som už naznačil vyššie, zenvychádza z buddhizmu, avšak sústreďuje sa na otázku smrti (ktorá u Buddhunebola dôležitá a preto ju neriešil). Úlohou zenu je smiať sa a tak odvrátiť prípadnéžalúdočné problémy, ktoré vedú k predčasnej smrti, vyplývajúcej zo serióznostia smrteľnej vážnosti Buddhovho učenia. Od Kašjapu vedie línia zenu až kBodhidharmovi, ktorý prišiel do Číny a mal nezhodu s čínskym cisárom, prívržencomortodoxného (rozumej smrteľne vážneho) buddhizmu a tak strávil deväť rokovpochechtávaním sa z cisára a jeho buddhizmu – pre istotu v jaskyni, aby honikto nevidel. Legendy hovoria, že aj Bodhidharma napokon umrel, ale určitý časpo tom, čo ho pochovali, sa objavil akýsi chlapík, ktorý tvrdil, že ho stretolkdesi ďaleko na ceste do Indie, s jedným sandálom a pochechtávajúceho sa. Tak otvorili jeho hrob – a naozaj, bol tam iba jeden sandál. OčividneBodhidharmovi jeho deväťročný smiech pomohol k prekonaniu smrti (či pri tom ajpil mätový čajíček, nie je známe). Línia zenu potom vedie až k Chuej-neng(ovi),ktorý sa stal najväčším patriarchom čínskeho čchanu (zenu), pretože, ako sa vzenových kruhoch hovorí, buddhizmu vôbec nerozumel a iba sa chechtal nad prílišnouserióznosťou a smrteľnou vážnosťou buddhistov. Jeho uciteľ sa mu snažil vštípiťaspoň základy buddhizmu, avšak Chuej-neng stále ničomu nerozumel a iba sa smial,ake hlúposti ten jeho učiteľ vykladá o nejakom buddhizme, až napokon jeho učiteľrezignoval, v zúfalstve mu odovzdal róbu a misku a poslal ho preč, len aby ho užmal definitívne z krku. Chuej-neng sa tak stal šiestym patriarchom čínskehozenu a začal raziť teóriu okamžitého či náhleho osvietenia (na rozdiel odosvietenia postupného), ktorá celkom očividne vychádza z okamžitého či náhlehovýbuchu smiechu po dobrom vtipe. Táto teória sa neskôr stala ústredným pilieromzenu a preto sa celkom oprávnene tvrdí, že zen znamená smiech, a to okamžitý čináhly smiech. Nie je to však celkom tak, netreba zabúdať na pravú a pôvodnúfunkciu zenu – odstránenie žalúdočných problémov ortodoxných buddhistov. Najlepšiev kombinácii s mätovým čajíčkom, ako už naznačoval Kašjapa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zenmá oproti tradičnému buddhizmu celý rad nesporných výhod: môže ho pochopiť každý,a obzvlášť na Západe (rozumej Slovensku) takpovediac instantne, nie je nutnýdlhoročný pobyt v kláštoroch, stačí krátkodobá návšteva či dokonca ani to nie, úplnepostačí nejaký prednášateľ, ktorý si o tom veselom zene prečítal dve či tri knižky,vie sa dobre smiať a bľabotaním rozveselovať ostatných. Keďže smiať sa vie každý,je celkom samozrejmé, že každý mu rozumie a každý sa tak stáva automatickyodborníkom na zen, takže rady zenových odborníkov utešene rastú (ako už skonštatovalniekto iný, sú iba dva druhy zenových expertov: tí, čo vedia o tom, že súexperti na zen – a tí, čo o tom nevedia) a celkom samozrejme sa postupne zisťuje,že zen bol slovenským špecifikom odpradávna a že zákonite existujú slovensképostupnosti zenu (napríklad že niekoho babička bola slovenským zenovýmpatriarchom – alebo taoistickým, to už je prašť jako uhoď, v oboch je predsa účelomsa smiať a čosi bľabotať). Ľudové porekadlo vraví, že smiech spája ľudi a mnohonásobneto platí pre prívržencov zenu: smiech nielenže spája zenových adeptov, aleautomaticky im dáva právo dávať rady tým, ktorí preferujú iné spôsoby humoru,aby sa smiali tým zenovým, tým správnym, rozumej “tým ich” spôsobom – veď oni všetcitým druhým chcú len dobre, len aby nemali žalúdočnú nevoľnosť. Rovnako obľúbenésú vysoko kvalitné rady typu “Pusti sa!”, vytríbený a jemnulinký humor typu “BÚÚÚ”,prípadne konštatovania “Si pripútaný k tomu”, a keď sa nedá, tak “Si pripútanýk onomu” (to a ono sú samozrejme protiklady). Keďže som v oblasti skutočného zenuiba amatér, verím, že experti ma v reakciách na tento môj článoček doplnia omnohé ďalšie skvostné výroky a vopred im za to veľmi pekne ďakujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zostáva niekoľko nezodpovedaných otázok– jednou z nich je, čo s tými pomýlenými, ktorých smiech a bľabotanie nijakozvlášť nezaujíma, ktorí sa otvorene priznajú, že žiadneho stáleho učiteľa nemajúa napriek tomu sa snažia praktikovať a meditovať, poctivo sa dobrať aspoň o krôčikďalej, namiesto toho, aby o tom prednášali a písali bláboly na internete. Viem,že takých ľudi je stále nemálo a viem, že bez prítomnosti čo len jediného stálehomnícha či aspoň skúseného laického učiteľa na Slovensku to majú veľmi neľahké.Môžem im nanajvýš vyjadriť moju slovnú podporu a prianie, aby sa nevzdávali.Stojí to za to, rozhodne.

Životv tom druhom kláštore bol omnoho voľnejší – mnísi sa mali povinne zúčastňovaťakurát ranných modlitieb, inak ich harmonogram závisel od nich, v podstate simohli robiť, čo chceli. Mňa v tom čase už ďaleko viac než Soto a Rinzai zaujímališrílanské a barmské theravádové (ortodoxné) meditačné postupy, ktoré som praktikovals rôznymi učiteľmi, bývajúc stále v tom istom zenovom kláštore. Naplno som savenoval aj štúdiu bojových umení a keďže tie vznikli z taoizmu, tak aj taoizmu.Pomaly som prestával rozlišovať medzi buddhizmom, zenom, bojovými umeniami,taoistickou alchýmiou či tradičnou čínskou medicínou, všetko to splynulo dojedného prúdu sebapoznávania, veľmi jasne si uvedomujúc, že celý ten prúd mákorene a vychádza z rokov tej jednotvárnej a neútešnej rutiny života v prvom kláštore.Vrátil som sa na začiatok. Svetje ten istý a predsa iný. Smiech ma už vôbec nezaujímal. Časom mi “starký“ stálečastejsie naznačoval, že by som si konečne mal nájsť pár žiakov a začať ich učiťa keďže som o to nemal záujem, napokon sa uchýlil do ďalšieho ústrania ešte hlbšiev horách. Zostávať v kláštore bez neho nemalo význam, a aj ja som odišiel z klastora.A keď som po čase stretol svojho prvého zenového učiteľa, obaja sme sa z obďaleč(bol ako vždy v spoločnosti iných ľudí a necítil som potrebu ho rušiť) na seba usmialia jemne pokyvkali hlavou. Poznal som, že on to tiež vidí a vie. Síce sa zo mňa napokonnestal ten báječný chlapík sršiaci ostrovtipom a zmietajúci sa pod stolom vsalvách smiechu, zrejme pretože to, čo som študoval, vôbec nebol zen (ako somneskôr zistil z debát na internete, kde experti jednoznačne tvrdia, že zen jesmiech a bľabotanie a dokazujú to aj enormným množstvom zenovej literatúry a inýmihodnovernými dôkazmi), ale už ma to netrápi – som si istý, že tento skutočný a veselýzen v našich podmienkach nezahynie, že sa vždy nájde dostatok expertov, ktorí veselýzen budú šíriť a ktorí budú vychovávať ďalších expertov aj naďalej verejnýmiprednáškami a diskusiami na internetových fórach. A že títo experti ma poučia, čorobiť, až ma napokon predsa len začnú pokúšať žalúdočné vredy.

Miroslav Bakoš

Miroslav Bakoš

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prchavá existencia. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu