„Všetko najlepšie!“ zvolali a silno sme ju objali. Sandra má vždy rada rodinné objatia, a tak nás láskyplne objala. Zasmiali sme sa a začali sme jej gratulovať. Najskôr ja, potom Lenka a nakoniec Evka. „Konečne máš šestnásť,“ Sandika sa usmiala od ucha k uchu. „Vieme čo to znemená.“ povedala Lenka a šibalsky sa usmiala. „Presne. Zajtra sa poriadne nachystaj, pretože sa pôjde na lov!“ rozosmiali sme sa. „Baby, ale ja nemôžem. Rodičia posunuli dovolenku, takže odchádzame už zajtra na obed. Mrzí ma to.“ Evka zosmutnela. Mrzelo nás to všetky. Práve Evka vymyslela túto tradíciu. Ísť do mesta a urobiť fotky s tými najkrajšími chalanmi. Je to blbé, ale čo človek čaká od šestnástky?! Všetky tie fotky a spomienky stoja za to. Nebudete to ono, keď jedna z nás nebude prítomná. Všetky sme zosmutneli, avšak akurát prišla pizza. Bingo!
Stáli sme na zastávke a čakali sme na autobus. Zazvonil mobil. Sandrin mobil. Ja mám zvonenia vypnuté neustále a ľudia sa na to sťažujú. „No?“ „Čože?“ „To snáď nemyslíš vážne!“ „Nie, to nejde!“ „Ale,..“ „Tak fajn, čau.“ zrušila hovor a klepala do mobilu. „Lenka nemôže.“ zamračila sa. „Héj, to mi došlo.“ autobus zastal na zastávke. „Ideme?“ spýtala sa. „Skočíme pozrieť, čo je nové.“ usmiala som sa.
Vystúpili sme. Konečne. Prešli sme cez parkovisko plné aút, cez tri prechody a už sme tam boli – v Európe. „Mohli by sme zájsť do Baťu alebo do Takka Fakka, vraj im prišla nová kolekcia, ale taktiež..“ zasekla sa uprostred vety a ja som sledovala jej pohľad. „Oú, tí dvaja chalani. Mhmm..“ povedala potichu. „Prosím ťa.“ ani neviem prečo som ho zastavila. „Moja kamoška Sandra,“ ukázala som na ňu, „mala včera narodky a ak sa s ňou odfotíš, bude to taký malý narodeninový darček.“ šibalsky som sa usmiala a on sa pozrel na Sandru. „Dobre,“ žmurkol na ňu. Vybrala som mobil. „Úsmev!“
Po pravde k topánkam či k novej kolekcii Takko Fakko sme sa vôbec nedostali. Pochodili sme celú Európu s iným zámerom. Akurát sme sedeli v Ázijskom bistre a pozerali sme fotky, čo sme nafotili. „Sú skvelé!“ skonštatovala som. „Áno, ale niektoré nie. Dnes je úžasný deň!“ usmiala sa. Pozrela som na môj tanier. Bol plný hranoliek a kuracích kúskov, ktoré boli poliate omáčkou s nedefinovateľným obsahom. Bolo to vynikajúce, tak ako každý raz, keď tam idem. Sandika skúmala rezance, na ktoré som ju nahovorila. „Sú fajn, ver mi.“ usmiala sa a ja som sa pustila do svojho jedla. Akurát mi kradla hranolky, keď okolo nás prešli dvaja chalani. Odpútali Sandrinu pozornosť, čo mi dalo dostatočný dôvod obzrieť sa za nimi. Presne v tej chvíli sa na mňa pozrel chalan, ktorý išiel prvý a usmial sa. Úsmev som mu opätovala a obrátila som sa. Sandika na mňa hodila skúmavý pohľad. „Pekný,“ povedala a jej pohľad už viac nepatril mne, ale im.
Stáli sme na zastávke, kde fúkal studený novembrový vietor. Otočila som sa tak, aby mi vietor fúkal do chrbta. Všetky vlasy mi vmietlo do tváre. „Paráda.“ zašomrala som a Sandra sa rozosmiala. „Náhodou ti to veľmi sekne.“ zasmiala som sa spolu s ňou. Chvíľu sme len tak stáli a vychutnávali si červenú vlnu ticha. „Peti, tam napravo je ten chalan, čo v Bistre na teba hádzal oči.“ zašepkala tak, aby sme to počuli len my dve. „Nehádzal,“ nevenovala som tomu pozornosť. Po chvíli sa ozvala znova: „Dobre, tak to robí teraz.“ pozrela som sa smerom, kde mal stáť. Bol to on. Usmial sa. Taktiež som sa usmiala. On a druhý neznámy podišli bližšie k nám. „Sandra?“ ozval sa neznámy číslo dva. Sandra na neho vyvalila oči. „Matúš?“ objal ju. Dvaja neznámy sa objímajú, veď prečo nie? „Peťa toto je Matúš, poznáme sa už od detstva, len teraz sme pár rokov neboli v kontakte. Matúš toto je Peťa.“ ukázala na nás a obaja sme sa pozdravili. „A toto je Dávid. Sandra a Peťa.“ Dávid na to hneď odpovedal, „Rád vás spoznávam.“ všetci sme sa usmiali. Zrazu Sandra vyhŕkla: „Matúš, dnes mám narodky a chcem s vami fotky.“ prefíkane na mňa pozrela. Keď mal každý s každým fotku okrem mňa a Dávida, Dávid podal svoj mobil Matúšovi so slovami: „Odfoť nás.“ jemne ma objal okolo pása. „Úsmev!“ zoširoka sme sa usmiali. Dávid si zobral mobil späť a šibalsky sa na mňa usmial.
Vrátil sa späť do izby. Pitie položil na stôl a postavil sa vedľa mňa. „Pamätáš si to?“ usmial sa. „Veľmi dobre.“ chytil ma za pás, otočil k sebe a nežne ma pobozkal.
