Nastupujem do práce. Kolegyňa, ktorú striedam sa práve vrátila z obhliadky miesta činu zločinu zabitia v obyčajnej malej dedine.
Bola v teréne celú noc a na mňa teraz čaká on. Nebude to obyčajná služba.
Sedí oproti mne v mojej kancelárii. Muž okolo päťdesiatky, zanedbaný zovňajšok, košeľa celá od krvi. Pohľad a vyjadrovanie povrchné. V jeho očiach žiadna ľútosť. Jediné na čo sa zmohol bolo konštatovanie, že on ju nezabil. Vôbec si nepripúšťa, že niečo také spáchal. Nepripúsťa si, že po tom ako s družkou opustil miestne pohostinstvo nadávajúc jej, ju popoháňal barlou a udieral ju po celom tele. Ľudia v pohostinstve a v domoch okolo cesty počuli krik a opakované tupé údery barly o telo. Nepočítali ich. Znalci ich však neskôr napočítali najmenej tristo. Tupých, tlmených úderov strácajúcich sa v tme a diaľke. Zrazu stíchli. Už bolo neskoro.
Prečo by sa mali ľudia o ňu starať ? Veď bitka u nich bola na dennom poriadku.
Žiaľ v ten deň naposledy.
Koľko je na Slovensku obyčajných dedín, kde je ľuďom denne ubližované možno len preto, že sme k týmto veciam nemí, hluchí, slepí ( ako tie opice) ?
P.S.: Potom len spravodajský šot v televízii, kde susedia povedia : To bola otázka času, kedy sa tam niečo stane.
