Ruky, ktoré v minulosti postavili dom, vysádzali stromy, naháňali zločincov a tvarovali železo už nevládzu tak ako predtým. Choroba a čas. Pohyby sú dnes slabšie a pomalšie. Zvráskavené ruky poznačené tvrdou prácou jemne tvarujú detail tváre Ježiša, ktorá sa objavuje vo vrstvách mäkkého poddajného lipového dreva. Je nepochybné, že umelec, ktorý je z kmeňa lipy, ktorá je symbolom národa, schopný vydolovať obraz Ježiša sa s ním musí pri tomto jeho zrodení zhovárať. Určite sa zhovárajú potajme, tak ticho, aby sme ich mi, obyčajní smrteľníci, nepočuli. Komunikujú ticho, tak po svojom. Myslím, že tak ako tento umelec oslobodzuje Ježiša spod balastu, ktorý obsahuje kmeň aj Ježiš ho svojim spôsobom oslobodzuje od pocitov. Človek s dušou, ktorý nachádzajúc v tomto kuse dreva pokoj a pokoru, rozoberá radosti a strasti života sa s dokončením neponáhľa. Čím dlhšia a náročnejšia cesta vedie k výsledku tým je tento cennejší. Jeho pohyby dlátom sú pokojné a plynulé, plné citu , rozvahy a lásky. Len človek schopný lásky môže takýmto spôsobom čarovať s drevom.
Dialógom, ktorého obsah je známy len im dvom. Imaginárny dialóg muža, ktorý celý život zasvätil viere v dobro a riadil sa zásadami, že poctivosťou najďalej zájdeš, kto do teba kameňom ty do neho chlebom, neubližujem blížnemu svojmu a v presvedčení, že v samotnej podstate každého človeka je ukrytá nemalá hruda dobra s mužom, ktorý dal ľudstvu samotné kresťanstvo.
Dialóg muža, ktorý navštevoval kostol sporadicky so symbolom, ktorý je prítomný v každom kostole. Ale na to, aby sa človek správal podľa desatora a páchal dobro nemusí chodiť do kostola. Určite sa umelec, pritom ako obratne vyrezáva črty jeho tváre, Ježiša pýta či je skutočne tak naivný, keď si myslí, že dobro, láska, poctivosť, rodina, úcta a spravodlivosť sa nakoniec v spoločnosti presadia a nie je všetko ešte stratené.
Možno by Ježišovi, keby nebol z dreva, pri týchto slovách začali stekať po lícach slzy a odpovedal by, že keby to bolo v jeho moci tak by to zariadil inak .....
Možno by mu povedal, že si všimol, že ľudia dnes chcú veľa. Chcú vlastniť, mať , počuť , vidieť a zažiť. Všetko niečo nezvyčajné, veľké. Ohurujú sa navzájom, kto si kúpil aký dom, byt či auto alebo akú drahú dovolenku si doprial.
Ľudia dnes chcú hlavne vlastniť, mať........ prakticky čokoľvek ( často aj keď to nepotrebujú).
Ľudia dnes zabúdajú na jednoduché šťastie.
Zabúdame, aké šťastie máme v tom, že sme zdraví a trebárs máme čo jesť.
Zabúdame, akým šťastím je , že máme zdravé a šťastné deti.
Zabúdame, aké šťastie máme aj v tom, že sa so svojim blízkymi môžeme podeliť so svojimi radosťami a starosťami a že oni sú skutočne blízkymi.
Zabúdame, aké šťastie máme, že sa ráno môžeme zobudiť a tešiť sa na ďalší deň.
Nechcime od života nič, čo môžeme vlastniť, buďme vďačný osudu za to čo máme.
Kúpiť auto, postaviť dom alebo ísť na dovolenku môžeme hocikedy.
Byť so svojimi blízkymi, byť zdraví a užívať si život môžeme. Ale dokedy ?
Ďakujem za to, že mi bola a je daná možnosť byť šťastným.
