Jedného dňa moja štvorročná dcérka povedala starkému : "Starký chcela by som dreveného koníka s hrivou, chvostom a kopýtkami. "
Starký, napriek tomu, že nikdy predtým koníka nevyrezával vzal do ruky kus lipového dreva a vreckový nožík. Sadol si na stoličku a pomaličky začal tvarovať mäkké lipové drevo. Najbližší týždeň, každý deň na niekoľko hodín chytal do rúk vreckový nožík a kus neforemného dreva, ktoré sa pod jeho rukami jemnými zárezmi menilo na prekrásnu hračku. Bolo na ňom vidieť, že pri vyrezávaní vkladá do každého zárezu za priehrštie lásky, lásky starého otca, ktorý nemôže byť so svojou vnučkou každý deň. Ten koník mal všetko : vyrezávanú hrivu, kopýtka, detailne tvarované telo.
Dcérka roztopašne pobehovala po dvore a popri tom s úžasom sledovala ako sa v starkého šikovných rukách mení kus neforemného dreva na nádherného dreveného koníka s hrivou, chvostom, kopýtkami a dušou.
Videla jeho zrodenie. Myslím však, že asi nevedela, že každým jeho pohladením bude po kvapkách dostávať kúsok starkého, kúsok jeho lásky, ktorú do koníka vložil.
Starký bol šťastný. Najšťastnejší však bol, keď jej hotového koníka podával a ona mu s iskričkami šťastia v jej mandľových očkách, objímajúc ho, povedala "Starký ďakujem ! "
Tie iskričky v jej očiach neboli iskričky dieťaťa nad drahou hračkou, to boli rozžiarené očká dieťaťa, ktoré dostáva lásku.
Po príchode domov sa koník nestal bežnou hračkou. Vždy má svoje osobitné miesto. Pri hrách je stále kráľom koníkov, alebo princom a je najkrajšie ozdobený retiazkami, sedielkom, gumičkami a šnúrkami.
Laurinka, moja dcérka pri hladení detailov na jeho tele vie, že ten koník má dušu, veď videla ako do neho vniká.
Dúfam, že je na Slovensku ešte dosť starkých, ktorí na takúto prosbu zoberú do ruky vreckový nožík a kus lipového deva .....
P.S.: Vzhľadom k tomu, že Laurinka má dve sesterničky tak aj ďalšie týždne starký strávil strúhaním koníkov, lebo má srdce plné lásky, s ktorou sa chce podeliť .
