Ide slečna, krásnych osemnásť a osloví ma : Dovolíte ujo ? Najprv nechápavo rozmýšľam a potom mi to došlo. Tá prosba patrila mne. Mám chuť zakričať : Ja nie som starý !!! Vyká mi osemnástka ! Ide ma rozhodiť. Až potom si uvedomím. Hopla. Veď Ty ( dúfam, že len v porovnaní s ňou ) si už starý. Veď by si mohol pokojne tej osemnástke byť otcom. Je to dobré a či zlé ?
Často na pomenovanie mladších pribuzných v našej rodine používam rovnako ako všetci oslovenia malý(malá). Malý Janko, Malý Paľko. A pritom úplne ignorujem skutočnosť, že ten malý Janko (Paľko) bol malým pred dvadsiatimi rokmi, keď my sme mali šestnásť. A tak si prekvapivo uvedomím, že ten "Malý Janko (Paľko) "sa už oženil a má dve deti. Nechce sa nám starnúť ? Je pravdou, že každý je taký starý ako sa cíti, ale škaredý kalendár nepustí. Našťastie ešte nie sme vo veku, keď oslavujeme narodeniny (mám na mysli najmä dámy) so srdečným Všetko najlepšie k narodeninám a taktným zamlčaním koľkých.
Rýchlosť času som očividne začal intenzívne vnímať 27:12.2008. Napriek tomu, že od vtedy prešli štyri roky, spomínam si akoby to bolo včera: bežal som do pôrodnice, aby som skoro ráno od v tej chvíli najšťastnejšej ženy na svete vzal do rúk 3.430 gramový balíček šťastia. Našu dcérku, ktorej som sa bál dotknúť, taká bola krehká a krásna.
Odvtedy prešlo neuveriteľných 1.493 dní. Dnes má ten balíček šťastia 18 kg, šibalské oči a vyjednávacie schopnosti, ktoré jej môže závidieť aj policajný vyjdenávač. Rozmýšľam ako som trávil dni predtým než sme ju mali. Užívam si s ňou každú chvíľku a sledujem ako sa z bábätka stala slečna. Prekrásna studňa nevysychajúcej pozitívnej energie.
Škoda, že nie je možné zachytiť a zapamätať si každý úsmev, každé gesto, hlášku. Kým ešte nedávno som konštatoval, že má "len " tri roky, dnes môžem hovoriť, že o dva roky ide do školy. Som šťastný, že s ňou môžem starnúť.
Stihol som jej prvé krôčky, nástup do škôlky ....
Čo všetko s ňou ešte stihnem ? Uvidíme !
Starnutie je krásne ! Kašlať na tú osemnástku .......
