V ponovembrovom období roku 1989 väčšina obyvtaeľov Slovenska túžila skutočne rozhodovať o verejných veciach týkajúcich sa štátu, vtedy kraja či obce. Ako vyzerá ich túžba dnes môžeme vidieť pri pohľade na chabú účasť na jednotlivých voľbách. Deklarovali sme, že si chceme vládnuť a prejavovať názor a skončilo to tak, že o našich osudoch rozhodujú nomenklatúrne kádre ako za socializmu.
Volali sme heslá, že moc a vláda patrí ľudu a potom ju tento ľud svojou neaktivitou nechal ležať na zemi napospas politikom.
Buď sme zabudli, alebo si neuvedomujeme, že my skutočne obyčajní ľudia máme skutočnú moc za pomoci ktorej stúpa a padá každý politik.
Rovnako ako voliči už na túto skutočnosť zabudli aj politickí predstavitelia v čele štátu či samosprávy. Títo často v svojej bohorovnosti zabúdajú na skutočnosť, že nie sú spoločníkmi, alebo akcionármi štátu, kraja alebo obce, ale len ich správcami z našej vôle. Zabudli, že ich úlohou je spravovať veci verejné na základe potrieb a požiadviek nás, obyvateľov a voličov.
Ako sa v roku 1989 ľudia s vervou dožadovali svojich práv, tak teraz sklonili hlavu a dostali sa tam, kde boli pred rokom 1989. Väčšina obyvateľov sa prestala o veci verejné zaujímať a sklonili hlavu. Áno stáva sa, že pri osobnej neprávosti sa zľahka ozvú, avšak pri prvom náznaku riešenia zo strany verejnej správy z pozície sily sa stiahnu. Samozrejme v tomto smere existujú aj výnimky občanov, ktorý sa tvrdo bijú za svoje práva s byrokraciou ( väčšinou vyhrávajú) ale týchto je mizivá časť. Väčšina ľudí v spoločnosti znova rozmýšľa v intenciách myšlienok, že sám nič nezmôže, nebude ich provokovať a podobne. Mnohí, aj v prípadoch, keď sú si vedomí svojho práva, na jeho uplatňovanie rezignujú.
Pri pohľade na stav, v akom sa dnešná spoločnosť v otázke angažovania sa občanov nachádza, je potrebné konštatovať nevyhnutnosť reštartu v hlavách obyvateľov a voličov.
Ľudia by mali zdvihnúť hlavu a ísť za svojimi cieľmi. Obrniť sa trpezlivosťou, nevšímať si aroganciu verejnej správy, závisť nečinných ľudí ani posmešky neprajníkov. Pri dostatočnej dávke trpezlivosti verejná správa, ktorá nie je zvyknutá na odpor, produktívnu komunikáciu či alternatívne riešenia, rezignuje a vec sa podarí. Aj malý úspech dá potom realizátorovi aktívny imupulz, ktorý ho posunie k hodnotnejšiemu cieľu. Pasívny občan pri rezignácii na svoj malý problém upadá osobnostne ako aj zvyšuje svoju apatia v možnosti podieľa sa na správe vecí verejných.
Je potrebné otvoriť oči a vyčistiť hlavu hlavne tomu obyčajnému človiečikovi na malej dedine v poslednom kúte Slovenska a ukázať mu, že keď sa chce tak sa dá. Presvedčiť ho, že keď niečo povie predstaviteľ verejnej správy, že sa nedá, tak sa to v skutočnosti dá, len ten predstaviteľ to nechce. Presvedčiť človiečika, aby pri presadzovaní svojich práv rozmýšľal a neveril napríklad médiám, že niečo je dané. NIč nie je dané, o všetkom rozhodneš Ty, malý človek.
Myslím, že stále je čas naštartovať ľudí. Je čas, aby si uvedomili, že nemusíme všetci písať modrým, perom a učiť sa z rovnakých kníh. Ľudia si musia uvedomiť, že neplatí zásada, že keď sa to robilo doposiaľ tak, že sa to robilo dobre.
Treba ľudí naučiť, aby zobrali to rúk svoju zodpovednosť a mohli sa svojim potomkom pozrieť priamo to očí a povedať robil som všetko, čo som mohol, aby ste vyrastali v lepšom prostredí. Možno si tie deti teraz pokrivené chrbtice nevšímajú, ale v dospelosti si ich možno uvedomia.
Správajme sa tak, aby naše deti nevideli v nás vzor pokrivenej chrbtice, ale aby nás videli vzor, ktorý má vztýčenú hlavu, je si vedomý svojich práv, a svojej sily a môže sa každému bez obáv pozrieť do očí.
Skúsme preto, každý vo svojom okolí, otvárať oči malému človiečikovi a možno sa dočkáme času, že sa otvoria oči celej spoločnosti.
