Hneď pri vstupe mi padlo oko na hlasno diskutujúcich starších pánov, ktorí riešili aktuálny stav hokejistov vícemajstra a viditeľne i počuteľne mali odlišné predstavy o zostave. Nemal som chuť sa pridať do debaty, tak som si sadol na opačný koniec, kde to bolo o dosť tichšie.
Avšak to, že ticho je veľmi relatívny pojem som sa presvedčil s čašníkovým dopisaním posledného písmena mojej objednávky. Kaviareň totižto navštívili dve mladé slečny - syntetika a polosyntetika. A prečo take pomenovania ?
Syntetikou myslím takú ženu, čo ma každý vlas, a možno aj chlp, odlišnej farby, oči prekryté výraznými tmavými machuľami, pery po upírskych hodoch a pestrofarebné nechtiská s upozornením "nemanipulovať s riadom a inými nebezpečnými domácimi nástrojmi". Polosyntetika je čosi podobné, ale v menšom rozsahu.
Už od dverí uputávali pozornosť ostatných návštevníkov hlasným hovorom podmasteným výrazným taktom opätkov svojích čižiem. To, že chceli byť stredobodom pozornosti za každú cenu sa dalo dedukovať nie len extravagantným výzorom, ale už aj na základe spôsobu výberu miesta na usadenie. Trikrát v krátkom čase zmenili miesto, mierne vyviedli z rovnováhy obsluhu, až si nakoniec vybrali - najbližší stôl k stolu, kde som sedel.
Od tej chvíle či som chcel alebo nie bola moja pozornosť zamestnaná ich správaním a hovorom. Čašníka rozhodila aj ich objednávka, ktorá prebiehala v podobnom duchu ako výber miesta na sedenie, ale aj s jeho pomocou a trpezlivosťou sa to nakoniec zdarne podarilo. Samozrejme to, že popritom párkrát zagúľal očami, bolo zo strany syntetiky ofrflané a zo strany polosyntetiky súhlasne prikývnuté, čo len predurčilo spôsob ich ďalšej vravy. Už po pár sekundách bolo mi jasné, kto je tu hlavný rečník - profesor a kto žiak - prikyvovač.
Syntetika počas celého rozhovoru vystupovala ako "čistá rasa". Tak dokonalá, že aj Boh, keď ešte len napĺňal oceány, ona už s vyloženými nohami sedela pri kávičke. Vzdelaná, veď čože je profesorský titul v porovnaní s jej trojročným štúdiom hotelových služieb. Skúsená - aj jej momentálny priateľ má síce ďaleko od jej dokonalosti, ale len vďaka jej enormnému úsiliu a skúsenostiam z tejto oblasti sa pomaly stáva z "mača" takmer dokonalý chlap. Takmer, lebo dokonalá je jedine ona. A čo bolo treba u neho ešte zlepšiť ? No predsa len lepšie zariadený trojizbový byt v centre, právnické vzdelanie, audi v garáži, dobrý plat, dvakrát do mesiaca kaderníčka a nechty gratis a ešte k tomu splnenie dlhého zoznamu želaní, ktorý jej visí z mihalnice a popritom doma full servis je, sami iste uznáte, zrejme málo, aby sa mohol jej priateľ popýšiť symbolom dokonalosti v očiach slečny zvanej syntetika.
Má značné chyby krásy ako pár gramov tuku navyše v brušnej oblasti, vypije až jedno pivo k večeri, niekedy si vezme nevhodné ponožky a stále by sa chcel milovať len s ňou. Ale to pre tak skúsenú dámu ako je syntetika bol ten správny kľúčik od trinástej komnaty. Vedela kedy dvere komnaty zamknúť, kedy pootvoriť a kedy čakať vo vnútri. Svojimi schopnosťami sa vôbec netajila a na plné ústa to prezentovala pri vedľajšom stole v malej už nie až tak príjemnej kaviarničke a aby od rečí prešla k skutkom, dvihla mobil a zavolala pánovi "nedokonalému".
Ten došiel pomerne rýchlo, zaplatil a popritom si musel vypočuť výčitky o nedochvíľnosti, veď práve dostali nový tovar do jej obľubeného butiku, iste ju už všetci prebehli a ona najdokonalejšia nebude mať tie najlepšie šaty.
Mal som sto chutí pristaviť sa a povedať pár teplých slov na prebudenie pánovi nedokonalému, ale po chvíľke rozmýšľania som si to rozmyslel, veď načo ho odhovárať od cesty zdokonaľovania, ešte k tomu s dobrou cvičiteľkou ? A prečo by mňa úplne nedokonalého mal počúvať ?
