Irena ostala sama s dvoma deťmi u svojej mamy na vidieku. Aká - taká záruka bývania a pomoci. Áno, kebyže sa s ňou osud znovu nezahral. Ťažko ochorela jej mama a bolo sa treba starať aj o ňu.
Keď sme došli do malej podhorskej dedinky k učupenému, prízemnému domčeku, ktorý by si za dlhé roky svojej existencie už isto zaslúžil preobliecť kabát, privítalo nás chladné počasie, typické pre túto oblasť, kde zem je skúpa na úrodu.
Z polootvorenej drevenej brány vykukla blonďavá hlava asi 4-ročného chlapca, ktorý nám okúňavo naznačil, aby sme ho nasledovali ďalej. O chvíľu sme sa mohli zvítať aj s ostatnými členmi rodiny v teplej miestnosti, ktorú vyhrievala veľká piecka na tuhé palivo. Celá izba, slúžiaca okrem varenia aj ako obývačka, či spálňa, pripomínala zariadením interiéru akoby sa tu pred dvadsiatimi rokmi zastavil čas. Pre nás, ľudí z mesta, kde sa to novinkami len tak hemží, príjemný pocit pokoja a oddychu, ktorý dokrášlila perfektne skombinovaná vôňa nedávno dopečenej bublaniny a čerstvo zomletej kávy.
Spoločnosť pri stole nám okrem Irenky robil aj jej mladší ani nie ročný syn, sediaci na svojej stoličke pre "malých veľkých" chlapov. Celý čas krúžil pred sebou drevenou lyžicou, snažil sa načiahnúť k tanieru koláčov a chvíľkami sa nám prihováral jemu vlastným jazykom, z ktorého sme rozumeli len "mama", "hamu", "papi".
Aj starší Irenkin syn pomaly strácal ostýchavosť a s pribúdajúcimi minútkami bol čoraz bližšie pri bublanine. Mamka však veľmi skoro prekazila jeho plán uchmatnúť si z taniera kúsoček a so zmrašteným čelom mu pohrozila. Potom s miernym úsmevom na tvári krátkym povzdychom dodala: "Radšej šatiť ako živiť."
Vzala ho na kolená, jemne ho pohláskala po vlasoch a rozhovorila sa o svojej životnej situácií v tejto "hladovej doline", kde niet ani poriadnej cesty, ani roboty, ani peňazí nazvyš a kde sú aj potraviny v jedinom tunajšom obchode s poriadnou "vysokohorskou" prirážkou.
Veru príroda je v takomto kraji úchvatná a priam stvorená na oddych a relax, ale musieť tam žiť iba s "almužnou" od štátu, to treba mať silný charakter, aby človek prežil.
