Netrvalo dlho a už som, sediac vo vybranej "štvorke", mohol veselo "tlačiť" rozdrvenú rybičku v majonéze do prázdneho žalúdka. A čochvíľa sa mi dostalo aj menšej kultúrnej vložky. Dvaja tínedžéri, ktorí si sadli o dve "štvorky" ďalej, začali viesť siahodlhé debaty o svojich bohatých skúsenostiach s dievčatami. Ani jeden nechcel ostať v tejto oblasti pozadu a tak som bol svedkom rozprávania o ich priam neskutočných zážitkoch a la Bravo.
Po celý čas som hútal, ktorý z nich by asi tak dostal sošku oscara za väčšieho Casanovu, no uistil som len v jednom, že každý muž, majúci problém so ženami, by sa mohol k ním kľudne prihlásiť na kurz randenia. Vtipnými dvojzmyselnými poznámkami sa to len tak hemžilo vagónom, len čo prešla popod okno nejaká čajočka podľa nich "k svetu" a týmto sami seba uisťovali, že zbaliť hoc aj Angelinu Jolie je pre nich ako spapať tyčinku Snickers do jednej minútky. Obzvlášť dve okoloidúce dostali od chalanov najvyššie bodové hodnotenie za dnešný deň a aj ich zaradili do top kategórie "Dievča mojich snov", o čom svedčil tiež fakt, že im venovali narozdiel od iných ešte pár kvetnatých slov a zároveň im na diaľku vyznali lásku.
Akurát smola bola v tom, že tieto dve top a aj ostatné slečny z ich "obľúbených položiek" zakotvili v inom vagóne a im sa vôbec, ale vôbec nechcelo dvíhať ctené zadočky z vyhriatých miestečiek, aby šli "zaloviť".
Vlak sa pohol, otvorili sa dvere na vagóne a možno sám Amor to tak zariadil, že najkrajšie z najkrajších si sadli do voľnej "štvorky" hneď vedľa chalanov. Pravdupovediac, veľmi som sa potešil. Vidieť dvoch borcov v akcii a ešte k tomu v priamej konfrontácií s ich "srdcu najbližšími", to bolo moje také malé želanie dnešného dňa. Čakám chvíľu, čakám dve, už som sa aj trošku povŕtal v uchu. Žeby azda teraz, v tejto rozhodujúcej chvíli, prestalo fungovať ? Jemné pochrapkávanie akéhosi dedka z opačnej strany vagóna ma uistilo, že tomu tak nie je. Dvíham nohy z podlahy. Možno som náhodou chalanom nejaký ten káblik "vtipného slova" zašliapol, keď tak odrazu stíchli. No okrem rozviazanej šnúrky mojej topánky nič. Zaviazujem s nádejou, že možno teraz sa to rozbehne. Márne. No nič, musím overiť dôvod nečinnosti a tak tváriac sa, že čosi hľadám v ruksaku, uloženom v odkladacom priestore nad mojou hlavou, jedným očkom sledujem borcov. Zaryto sledovali krajinu hľadiac cez okno. Trochu viac rumenca na ich tvárach možno svedčal o tom, že ujo rušňovodič vo vlaku dosť prikúril, no skôr si myslím, že ich hrialo čosi iné. Najmä blízkosť top favoritiek, ktoré zrejme zasiahnuté imaginárnymi šípmi ich horúcich slov od srdca, pribehli sem až z ďalšieho vagóna.
Raz darmo, správny borec vie zbaliť babu aj takto, na ďiaľku. Až teraz som pochopil to ich mlčanie. Veď ruka je v rukáve, načo ďalších slov, už nie je čo riešiť.
