Chodbou sa ozýval štekot psa.
To bude Vikina – sučka staršej pani z nášho vchodu, čakajúca na každú príležitosť, kedy ju jej opatrovníčka vezme na prechádzku.
Ale čo to, dnes jej brechot nie je vôbec radostný, ba skôr žalostný. Niečo sa deje ?
„Mama už nie je medzi nami,“ dozvedám sa na chodbe nemilú správu od babičkinej dcéry. S prianím úprimnej sústrasti sa mi natískajú do očí slzy.
Spomínam si ako som ju ešte pred týždnom stretol na medziposchodí, z diery na igelitke jej vtedy vypadol pomaranč a skotúľal sa dole schodmi. Vikinka, ktorú postaršia usmievavá pani našla pred rokmi v zúboženom stave a adoptovala si ju, sa rozbehla, aby sa s ním pohrala i pobavila okolie. Ňufáčikom ho posúvala až kým sa neodkotúľal ďalej, chvíľu pokrútila hlavou so smiešne napnutými ušami a za veselého štekotu sa rozbehla k nemu. Vikinka sa vždy rada predvádzala, čo babička patrične ocenila. Aspoň trochu drobných potešení do osamelej duše staršieho človeka.
Teraz Viki upiera pohľad na chodník medzi stromami, po ktorom toľkokrát prešla so svojím záchrancom. Človek s veľkým srdcom, na ktorého bola tak zvyknutá, sa však už nevráti. Len snehové vločky, ticho sa roztápajúce na jej ňufáčiku, sú sťa babičkine slzy padajúce priamo z neba.
