Bola iná.
V určitých veciach zásadová. Nikdy by si nevzala na seba kožuch z niečoho, čo muselo násilne zomrieť, len aby jej bolo teplo. Keď náhodou našla v škole niečo, čo ktosi stratil alebo zabudol, nikdy si to nenechala, ale poctivo hľadala majiteľa. A hoci bola fyzicky obdarená trochu viac, nikdy by sa nedala obalamutiť sladkými naivnými rečičkami nadržaného synčeka bohatého tatíčka. Mala svoje veľké plány, chcela raz pracovať v Unicef alebo Greenpeace, ochraňovať život ako jedinečný dar od Boha.
Predvianočný čas. Oproti šla vystajlovaná mladá dáma v drahom kožuchu so štýlovou kabelkou. Skoro som v nej nespoznal spolužiačku zo strednej Luciu. Zo smutného pohľadu jej ešte stále krásnych očí sa dalo vyčítať, že svoj sen si nenaplnila. Stihli sme akurát prehodiť pár všeobecných viet, pretože musela hneď odísť s miestnym „podnikavcom“, ktorý ju netrpezlivo čakal v jeho X6-tke na parkovisku. Čo už, reťaž prikrátka a nepustí.
Pavol vynikal v matematike. Vysoká škola, plná integrálov či derivácií, bola pre neho hračkou. Smelý, pohľadný muž so zmyslom pre humor. Človek by povedal, že húf pekných dievčat čaká každý deň pri jeho dverách. Možno aj, ale on nemal záujem. Nie že by bol inak orientovaný, len mal svoj názor na ženy a žiadna mu ho nevyvrátila. Držal sa myšlienky, že každá koniec koncom túži len po materií a rýchlom naplnení svojich snov. Čím krajšia, tým viac a skôr. A najmä z tejto skupiny žien si s obľubou nechutne strieľal. Vždy tvrdil, že najlepšie je nezaťažovať sa vzťahmi so ženami, ale radšej slobodne spoznávať svet. To bolo jeho veľká túžba, vidieť raz najkrajšie miesta Zeme.
Keď som sa s ním minule stretol v supermarkete, pôsobil preplašene. Nebol to už ten chalan z výšky, akého som poznal. Neustále sa obzeral okolo seba, akoby bol na úteku. Jeho správanie som pochopil, keď sa odrazu pri nás zastavila mladá „bábika“, mňa ignorujúc ostrým tónom sa ho sarkasticky spýtala, či má ona sama v siedmom mesiaci tehotenstva tlačiť nákupný košík. Pridala ešte zopár samoľútostných výčitiek a tak som sa od neho stihol dozvedieť len to, že zakysol na miestnom úrade pár krokov od bydliska a musel sa ženiť. O slávnom cestovateľovi ani zmienka. Isto nečakal od života takúto „guľu na reťazi“.
Pani Margitu poznám od malička. Útla, tichá žienka, ktorá vychovala tri deti. V skromnosti. Jej muž, alkoholik a fajčiar, totiž toho veľa nezarobil a čo zarobil, väčšinu vycikal a vydymil. Ani z výchovy si ťažkú hlavu nerobil, tvrdé päste a oplzlé nadávky voči ostatným členom rodiny vždy viedli k poslušnosti a stačili na upevňovanie diktatúry vo svojom „panstve“. Osudom trestaná žena, neustále dúfajúca v zlepšenie rodinného prostredia, vždycky vravievala, že príchodom vnúčat sa to celé obráti k lepšiemu. A mala pravdu. Manžel prišiel o prácu, od štátu nedostal skoro nič. Piť a fajčiť síce neprestal, ale bil ju už len sporadicky. To len vtedy, keď nemal načas na stole fľašu pálenky a škatuľku cigariet. Aj pred Silvestrom som ju videl v samoobsluhe ako kupuje najlacnejší alkohol a rýchlo trieli domov, len aby stihla časový limit. Určite nemala na mysli takéto zlepšenie manželského spolunažívania, ale hlavne, že vnúčatá má jej manžel radšej ako vlastné deti.
A čo majú tieto príbehy spoločné ?
Paradoxy.
Ľudia mávajú svoje plány a sny, ale život sa snaží im ich zmeniť. Za pomoci tmy, ktorá nás metie a zahaľuje cesty k vysnívaným cieľom. My, blúdiac v temnotách, hľadáme správny smer k naplneniu svojich túžob, no často aj najmenšia iskrička v tejto čiernej diere nás dokáže pomiasť. Namiesto hlasu srdca načúvame hlasu zmäteného rozumu, ktorý ako agent-provokatér nás zavádza kamsi do slepej uličky. A preto za každej situácie ...
..... nenechajte sa oj.bať životom !
