Ako prvý si vyberám Londýn, kde práve skončil najväčší športový sviatok. No márne hľadám nejaký medailový prírastok pri bielo-modro-červenej vlajočke s dvojkrížom na trojkopci. Zase chýbali centimetre a sekundy. Zlato sme neporiešili, no aspoň že štát platí do ôsmeho miesta. Náš veľký brat nás opäť raz predčil a široké úsmevy štyroch zlatých športovcov na titulných stránkach ich periodík ma evokujú skonštatovať „tak drahí veriaci (v úspech), už sme za Mongolskom.“
Za asistencie príjemného úsmevu vojvodkyne Kate, jediného pozitíva v toto chladné ráno, prepínam na iné populárnejšie športy (podľa nového kľúča vládneho delenia financií). Sem-tam nejaký gólik v Európe, pár minút na ihrisku pre niekoho možno stačí na prepotie dresu. Aspoň, že ma miestny AŠK (nie armádny, amatérsky športový klub) poteší suveréjnym výsledkom v piatej lige. Vidno, chlapci nechali srdce na trávniku aj bez zbytočných „kecov“ a tučných odmien.
Nakoniec mi ostáva už len letmo pozrieť na hokej. Uff, no nič. Pár „nakladačiek“ pre naších mladíkov ma predsa počas uhorkovej sezóny nemôže rozčúliť. Do majstrovstiev ešte ďaleko a snáď z nich kúzelník Erny dovtedy niečo vykreše.
Veríme. Radšej však už vychlípem tu kávu, nech mi celkom nezmrzne a poď ho rozhýbať ďalšie bajty.
