Niektorí si teraz povedia: "Ok, ideš písať o nejakom farárovi, o jeho činoch, koho to trápi, veď je to jeho robota ?" Nie, nie som vyslancom Vatikánu alebo nejakej cirkvi, aby som ospevoval zasluhy jej členov, totižto Karlito nikdy nebude ospevovaný na žiadnej kázni a ani blahoslavený v Ríme, bol exkomunikovaný a to len preto, lebo "niečo je hnilé v štáte Dánskom".
Poznám jeho príbeh, kedže mal som tu možnosť sa s ním porozprávať. Už od mladosti to mal komplikované - otec alkoholik a tuhý fajčiar, ktorý si nemal problém zapáliť cigaretu uprostred noci na posteli, si často bral na mušku jeho matku a sestru, aj jemu sa zopár ušlo keď šiel brániť srdcu najbližších. Už vtedy si vybudoval negatívny vzťah k alkoholu a iným závistlostiam. To istým spôsobom ovplyvnilo jeho ďalšie smerovanie a hoci zvyšných peňazí na štúdium doma nikdy nebolo veľa, rozhodol sa kráčať po zložitej ceste nezištnej pomoci ľuďom, ktorí to najviac potrebovali, a k tomu mu malo pomôcť teologické štúdium a následne kňazský habit.
Splnil sa mu jeho veľký sen a už sa zdalo, že veci sa začnú hýbať lepším smerom, avšak v priebehu polroka si Boh povolal jeho najbližších. Ostal sám, no silný a pevný naplno vykonávať, čo si zaumienil a v čo veril, že je dobré. Ako začiatočník sa dostal na faru ku staršiemu farárovi, ktorý však nenaplnil jeho predstavy a správnom služobníkovi Božom - bol príliš závistlivý,lakomý a mal rád peniaze i plné stoly. Obľuboval dlhé návštevy do noci u farníkov, kde sa mohol dobre najesť, napiť a ešte dostal čosi domov, aby nebol náhodou cez noc hladný.
Pamätám si jeden prípad, čo spomínal Karlito, keď ho uprostred noci zobudil telefón na fare, aby došiel po svojho tútora, lebo sám by asi nedošiel na faru. Tak sa rozospatý vybral k dotyčným a čo nevidel - Tuki (tak totižto volali staršiu excelenciu) ledva stojí na vlastných, ale ruky plné igelitiek so všakovatými výrobkami z prasaťa a čosi "pálenuo" vo fľaši pod pazuchou. Tak mu odľahčil ruky, aby sa mohol Tuki rozlúčiť so svojími štedrými hostiteľmi a pomaly vykročil k dverám, keď tu zrazu začul tupý zvuk, obzrel sa a čo nevidí - Tuki na kolenách stratil rovnováhu a ako sa snažil postaviť, nohavice mu padli o dosť nižšie a biely zadok tiež dostal príležitosť pozdraviť hostiteľa s manželkou. Cestou na faru Tuki vykladal Karlitovi o veriacich, ktorí dobre prispievajú a z neba už pre nich spúšťajú rebrík, pre tých ešte lepšie prispievajúcich možno príde aj vrtuľník, ale sú aj takí, ktorí by mali pridať v tejto oblasti, lebo takto nebudú spasení. Na to mu Karlito odpovedá: "Ale to nie holú riť treba ukazovať svojim ovečkám, to cestu spasenia duše." Tuki začal meniť farby a stíchol. Keď došli na faru, nervózne mu vytrhol z rúk igelitky so slovami:"Len si beriem, čo je moje."
Možno aj táto situácia prispela k tomu, že Karlita preložili do zapadnutej dediny, kde ako sa hovorí "líšky želajú dobrú noc a sem-tam aj prikrývajú malé deti".Konečne mohol vykonávať naplno pastoračnú činnosť podľa svojho, čo sa mu aj darilo a ľudia ho mali radi. Nikdy nebral peniaze, ani dary od ľudí, ak bolo treba niečo opraviť, stále sa našiel niekto, kto mu ochotne a rád pomohol. Nemal problém obliecť si pracovný odev a ísť pomôcť niekomu za kúsok chleba bez nároku na milodary a bohaté stoly. V prestávkach medzi prácou využil čas na vysvetlenie určitej state z Biblie. Nepohŕdol žiadnym človekom z dediny, do každého vedel vliať novú silu, povzbudiť ho, aby každý vedel využívať svoj talent naplno, resp. nájsť v sebe talent, lebo ako s obľubou hovoril "každý má v sebe talent". Na jeho poučné kázne začali chodiť ľudia zo širokého okolia a to sa samozrejme prestalo páčiť "kolegom z fachu". A ako to už býva - závisť je veľká, a "lov na líšku" sa mohol začať. Chytili ho na jeho kázne, vytiahli z nich pár viet a usvedčili, že sa nepridŕža náuky "pravej" viery, veľkoryso so zdvihnutým mečom nad jeho hlavou ho poslali do kláštora na preškolenie.
On však odmietol, veď chcel žiť živú vieru a distribuovať ju medzi živých ľudí a nie odriekať prázdne slová tmavým neživým múrom. Tým získali na svoju stranu všetky tromfy a on obdŕžal list o exkomunikácií.
Znova ostal sám a bez domova. Veľa ľudí by sa dalo v tejto situácií na alkohol a okupovalo najbližšie voľné zábradlie pred krčmou siedmej cenovej skupiny s fľašou lacného vína. On však chcel znova začať aj keď od začiatku, čo si zaumienil a v čo veril, síce bez podpory štátu, či nejakej cirkevnej organizácie, ale s ľudmi "rovnakej krvnej skupiny" a takí existovali. Mal veľké plány a aj silu ich naplniť napriek mnohým polenám pod nohami, avšak zákernej chorobe už nevedel odolať, bola nad jeho sily.
Postupne ho opúšťali aj jeho najvernejší - zrejme nemali tak pevnú vieru a neochvejnú túžbu a aj cítili, že hlavná hnacia sila už dlho nebude medzi nimi.
Odišiel z tohto sveta samučičký sám, zanechal však jasný odkaz pre ďalšie generácie aj keď nie davom ľudí, ale iba tým, ktorým ostal v srdci.
