Vždy s radosťou privítam niektorého z nich, ak potrebuje pomôcť dofúkať loptu alebo opraviť niektorú časť drevenej konštrukcie bránok. Skutočný dôvod ich návštevy je však iný. Nenápadne mi naznačia, že by si radi s nami zahrali poriadny futbal. S nami - „dedkami“, poniektorými vekovo ku štyridsať je to vždy o zábave.
Pred zápasom si optimisticky naladení násťroční tínedžéri s obrovským entuziazmom poraziť nerozhýbaných „starcov“ väčšinou pozvú svoje spolužiačky – roztlieskávačky, aby aj pred nimi ukázali, ako dobre potrénovali. Má to však aj psychologický efekt. Zvyšuje im to výkonnosť vysoko nad 100%. Keď sa k ním zvyčajne pridá aj nejaký ten miestny legionár z mládežníckych súťaží, možno by sme sa mali my “deduškovia” pomaly začať triasť.
Len vieš, tie skúsenosti.
Mládež behá, lopta lieta a góliky v ich sieti pribúdajú jedna radosť, a to si ešte náš najstarec Dodo, po minulej zime päťdesiatnik, užíva “klídek” v bráne s cigaretkou v ruke. Po prvej desiatke si nahnevane prezúva kopačky aj profesionálny legionár v drese súpera.
Žeby tie boli príčinou nezdaru ? Neboli.
Druhá desiatka za nami čoby dub, ani čajočky už nie sú dobrým afrodiziakom pre mladíkov a hviezda v našej bráne si vychutnáva plnými dúškami orosenú odmenu, aj keď zatiaľ iba v plechovke. Na záver ešte odovzdáme súperovi cenu útechy v podobe stenšenia nášho náskoku a ďalší pekný deň za nami.
Tento rok to však bolo iné.
Možno zvýšená trénovanosť, alebo rokmi pribúdajúce skúsenosti našej mládeže spôsobili v našom tíme vážny kyslíkový deficit, čo sa v konečnom dôsledku prejavilo aj na finálnom skóre, prvýkrát v náš neprospech. A keď som sa v závere duelu ospravedlňoval jednému mladíkovi za spôsobený faul, pokrivkávajúc s bolestivou grimasou, no zároveň s úsmevom na tvári mi odvetil: “V pohode, starec.”
Veď o tom je šport, treba v duchu fair-play potešiť telo i dušu. A pre nás “starších”, ktorí sa ešte pohybujeme po ihriskách, vždy dobrý dôvod motivovať a hlavne dať priestor k realizácií aj mladším.
