Prechádzajúc kyvnými dverami a zahľadený do papierov si nevšimol oproti rozbehnutého kolegu, čo spôsobilo, že všetky hárky z jeho rúk sa odrazu ocitli na zemi. Kľakol si a zbierajúc v duchu hromžil. Triediac prezentačný materiál sa centimeter po centimetri posúval bližšie k svojmu osudovému stretnutiu. A stalo sa.
Trochu sa zľakol, keď sa pred ním zrazu objavili tenké skoro biele nôžky vo svetlohnedých topánkach na nevysokom opätku. Po chvíľke, ako dvíhal hlavu, ju uvidel celú v plnej kráse. Tmavohnedé dlhé vlasy, súmerná tvárička s jamkami na lícach a príjemným milým úsmevom. Taká, s akou si predstavoval, že raz bude stáť pri oltári a sľubovať jej vernosť. Premeriaval si ju s nemým úžasom a jej sa do dovtedy bledej tváre nahrnula červeň. Možno nebola zvyknutá byť tak zrazu stredobodom pozornosti a možno vycítila ako len žena dokáže, že nejaká hviezda sa práve zadívala na toto miesto na zemi, kde boli v tomto okamihu práve oni. Začala sa mu ospravedlňovať, hoci ani sama nevedela prečo to robí. Príjemný tón jej hlasu mu dal zabudnúť na nepríjemnú situáciu spred okamihu a evokokoval v ňom pocit, ktorý doposiaľ pri takomto stretnutí nezažil. Už jej viac nedovolil sa bezdôvodne ospravedlňovať, radšej využil túto magickú chvíľku na zoznámenie.
Po porade sa stretli znova, tentokrát už ale spolu na káve. Mali si čo povedať akoby boli starí známi a poznali sa niekoľko rokov. Ich siahodlhé rozhovory nikdy nekončili pri jednej káve. Po pár dňoch každá jeho myšlienka niesla stopu jej prítomnosti a on si uvedomoval, že mu už nestačí vidieť ju len v práci. Nebol však prvý v jej srdci a mužovi, ktorému pred pár rokmi sľubovala vernosť, tam tak isto patrilo miesto. A bol tu ešte jeden - jej malý synček.
Rozhovory s ňou mali svoje čaro, ale cítil, že to takto ďalej ísť nemôže. Veľakrát mal chuť si pred ňou kľaknúť, vyznať, čo k nej cíti, ale bál sa splniť tieto svoje túžby. Bál sa to dať zo seba, aby neranil jej krehké city, aby jej nezrútil svet, ktorý doteraz budovala.
Nastala chvíľa, keď dostal obrovskú chuť zboriť barikádu. Vtedy mala zlý deň a hovorila mu o svojích problémoch. Jemne sa jej dotkol stehna. Nebránila sa. Začala si namotávať končeky vlasov na prsty a pre neho začal byť očný kontakt neudržateľným problémom. Svojími perami sa priblížil k jej. Prestala hovoriť a vášnivo ho pobozkala a potom znova a znova. V ten deň ju viezol domov. Keď zastavil pred jej domom, nastala chvíľka napätia. Bál sa pozrieť na ňu, lebo tušil, čo by nasledovalo. Priam cítil jej pohľad na svojej šiji. Jemne sa pootočil a zaželal príjemný večer. Neodpovedala, len stále úpenlivo na neho hľadela. Znova sa pootočil a s úsmevom podotkol: "Synček ťa už isto čaká". Nahla sa k nemu, jemne oprela svoje pery o jeho a odišla.
Srdce ho zabolelo, keď si pomyslel, čo spôsobil. Takto to veru ďalej ísť nemôže. Nechce odtrhnúť dieťaťu jeho matku a rozvrátiť rodinu len pre jeho túžby. Prežil ťažkú noc, ale rozhodol sa - ukončí to raz a navždy. Odíde z jej sveta a bude dúfať, že na neho šťastne zabudne. Ostane iba jedna ryha v jeho a jej srdci, ktorá bude skrývať ich tajomstvo.
