Bolo to dávno, čo sme sa naposledy videli, snáď ešte po maturite. Hneď potom odišiel za prácou do zahraničia. Musel. V živote to mal ťažké, pri otcovi alkoholikovi trpeli aj jeho matka a dve mladšie sestry. Často hľadali u nás útechu uprostred noci. Ani peňazí nebolo dostatok, aj preto musel opustiť rodné hniezdo v mladom veku a takto aspoň na diaľku finančne podporovať rodinu.
Keď som ho ale teraz stretol, tvár mal strhanú smútkom. Jeho tiché slová zmiešané so slzami v očiach vypovedali krutú skutočnosť - skon otca. Slová útechy by boli v tejto chvíli zbytočné, nechal som teda Petra, nech sa vyrozpráva a vydá zo seba všetok ten bôľ.
Hovoril dlho. Hlavne o otcovi, ako mu roky nevedel odpustiť svoje detstvo a dospievanie, o ich chabej vzájomnej komunikácií, o živote. Na okamih sa odmlčal a sklonil hlavu. Keď ju po chvíli zodvihol, uvidel som slzy v jeho očiach, rinúce sa pomaly po líciach.
Tón jeho hlasu nabral plačlivý nádych: "Nedávno, keď som nutne potreboval pomoc pri prestavbe bytu, nenašiel sa nik z mojích priateľov, či známych, ale došiel práve ten, ktorého som celé tie roky ignoroval - otec. Za celý týžden sme spolu urobili viac ako za doterajší môj život. A ja som sa s ním nestihol ani poriadne rozlúčiť. Odišiel skoro ráno, keď som ešte spal. Posledné, čo si budem pamätať do konca svojho života, bude jeho smutný pohľad v posledný večer, akoby tušil, že sa už spolu neuvidíme, nepreriekneme ani to úbohé slovo."
Čo dodať k tomuto príbehu ? Aj s človekom, ktorý nám nejakým spôsobom ubližuje, sa musíme pokúsiť vychádzať, hoci je to niekedy veľmi ťažké, lebo nikdy nevieme, či tá jeho povestná "svieca života" nedohára, aby sme potom neľutovali, že sme mu nedali aspoň jednu šancu v tomto živote to zlé napraviť.
