Možno aj preto ho kolegovia brávali na spoločné poľovačky len sporadicky - iba keď museli alebo si nevedeli rady, tak ho zavolali. Ďalším dôvodom bola aj jeho dlhodobá choroba pohybového ústrojenstva, ktorá mu znemožňovala držať krok s ostatnými podstatne mladšími, preto chodieval veľakrát sám.
Neskorá jeseň, povolenky na odstrel vydané a pred ním stojí príjemná úloha - zastreliť jeleňa. Ponuka, aká neprichádza každý rok. Aj vďaka svojmu okrúhlemu jubileu a mnohoročným zásluhám sa ušla práve jemu.
V jedno skoré nedeľné ráno ešte pred svitaním, keď mu to zdravie dovolilo, sa vybral do hory skúsiť šťastie. Došiel na miesto, ktoré si vytypoval a čakal, kedy prvé lúče slnka ohrejú pastvinu a šero sa zmení na krásne javisko.
Ukazuje sa pekný deň a po dlhšej chvíli sa zdá, že aj na Michala sa usmeje dnes šťastie. Na pastvinu vychádza totiž statný jeleň - dvanásťstorák, pravidelná koruna. Prikladá k očiam ďalekohľad a chvíľu sa kochá krásou samca.
Po chvíli už jeho oko zaostruje cieľ v puškohľade. Jeho myseľ už stláča kohútik a rozplýva sa nad ozvenou strely, ktorá sa nesie dolinou, no prst akoby nepočúval, len sa meravo krčí pri kohútiku a stále váha. V tom myseľ zachytáva novú myšlienku, tentokrát protichodnú: "To chceš jediným výstrelom zabiť živého tvora práve teraz v nedeľu ? Veď sezóna nekončí a stále je ešte čas." Myšlienka je stále intenzívnejšia, no on jej vytrvalo odoláva.
Zrazu jeleň dvíha hlavu, čosi zavetril a v okamihu je preč. Niečo ho odplašilo. Michal si zašomre, zaistí zbraň a schádza dole lúkou. O chvíľu vidí oproti staršieho pána s taškou v ruke. Michala zaleje studený pot. Uvedomuje si, čo by spôsobil jeho výstrel, niekedy bývajú guľky nevyspytateľné. Chvíľková radosť by sa bola premenila na obrovskú tragédiu. Chlapi sa zvítajú, Michal ponúkne svojou "tohtoročnou" a po krátkom priateľskom rozhovore už každý kráča svojou cestou, na ktorej má skúsený poľovník veru o čom rozmýšľať.
Príchodom domov sa upokojil. No nestihne ešte ani zložiť batoh z pleca, keď na verandu prichádza manželka a so šťastným úsmevom na tvári a slzami v očich mu oznamuje: "Volala dcéra, že pred troma hodinami sme sa stali starými rodičmi a synčekovi sa chystá dať meno po tebe." Michala zaliali slzy radosti. Ani sám nevedel, či to zo správy, ktorú sa práve dpzvedel, alebo z udalostí posledných hodín, v ktorých okamih znamenal veľa.
Niekedy sa oplatí počúvať náš vnútorný hlas, možno je to hlas nášho anjela strážneho, ktorý prichádza v pravú chvíľu.
