Keď som nedávno cestoval rýchlikom do Tatier, v Bratislave si prisadol zhovorčivý štyridsiatnik z východu a hocijako som sa snažil dočítať článok v novinách, vždy moju pozornosť odpútal práve tento chlapík.
K slovu ma nepustil, iba sa potreboval postažovať na neprispôsobilých spoluobčanov tmavšej pleti, čo ho zmlátili a spôsobili mu tým zdravotné komplikácie, na ktoré bude pamätať do konca života, na zdražovanie a nezabudol ponadávať aj na "darmožráčov" v parlamente. Svoju rec okoreňoval hanlivými výrazovými skvostami ľubozvučnej slovenčiny a snáď len prítomnosť dámy v rokoch mu zabránila, aby si neodpľul na zem priamo v kupé.
A práve pani "Morálna" bola prvá, čo ho ostro skritizovala sa jeho slová a to nie len po štylistickej stránke, ale aj obsahovej. Pani "farárka" si asi zaumienila, že "zblúdilu ovečku" naučí, ako sa po kresťansky správať a presvedčí ju o svojej pravde. No prerátala sa a chlapík ju rýchlo poslal tam, odkiaľ pri narodení vyšla. Útechu hľadala u mňa priškrteným hlasom: "Vy asi súhlasíte s diskrimináciou ľudí inej pleti, keď ste tak ticho."
Nemal som chuť na diskusie a tak som len pokrčil plecami a mávol nezainteresovane rukou. Radšej som pozrel von oknom na peknú prírodu. Pani "Morálna" podráždene otočila hlavu opačným smerom a poklopkávaním topánky o podlahu sťahovala svoj tep do normálu. Chválabohu dlho to robiť nemusela, lebo do kupé pristúpil mladý párik s asi dvojročnou dcérou.
Od otecka o dosť mladšia moderne "vystajlovaná" mamička sa u svojej "prines-dones" polovičky nezabudla hned na začiatku posťažovať na vážny úraz v podobe nalomeného gélového nechtu, ktorý sa jej práve stal, keď pomáhala pri nastupovaní svojej "nepodarenej" dcére (ako ju stihla počastovať ihneď po príchode). Samozrejme otecko mal tiež veľký podiel viny na tom, kedže namiesto, aby pomohol dcére, tlačil dva veľké kufre do vlaku. Popritom si mužská polovička musela ešte vypočuť výčitky voči špinavosti vlaku, nezdravému, cigaretovému oparu na stanici a pridala aj pár súkromných vecí, kvôli ktorým sa (ne)oplatí hádať. Počas paľby jej slov stihol mladý muž vyzliecť kabát sebe aj dcére, zavesiť ich na háčiky ("krasotinka" by asi premŕzla vo vykúrenom vlaku a preto sedela oblečená), vybrať dve obložené žemle (mladá "stajlistka" zrejme kvôli štíhlej linií odmietla) a vyložiť ťažké kufre hore.
Keď si konečne sadol a rozbalil žemľu, ústa sa na chvíľu zavreli aj mamičke, lebo začala niečo intenzívne hľadať vo svojej kabelke. Po pár sekundách sme sa dozvedeli, kde nastala v systéme chyba. Nenašla totižto vložky, pri návšteve toalety tak dôležité a asi budú v tom modrom veľkom kufri, alebo žeby v tom sivom ? No presne si nepamätá, lebo pol dňa na zbalenie si svojích vecí je predsa len trochu málo. Pri takom strese to musela niekam vsunúť.
Otecko len ticho zagúľal očami, odložil jedlo a chystal sa prehľadať obidva kufre. Aby som ho uchránil od ďalšej činnosti a mamičku od traumy na celý život z návštevy sociálneho zariadenia, len som poznamenal, že "vecko" je veľmi smradľavé a v dosť zlom stave. No radšej som si mal tú poznámku odpustiť. Moje slová totiž prebudili k životu pani "Morálnu", ktorá si zmyslela, že je čas "kázne" a vyhŕkla na mňa: "Veď aj vy svojim mlčaním podporujete takýchto vagabundov a neonacistov, ktorí to tu isto zničili, keď šli akože povzbudzovať niekam na futbal."
Aj som "milej" staršej pani chcel pokojne vysvetliť, že žiadnych recidivistov sa nezastávam, no asi v kupé niekto nemal rád, keď sa mu protirečí a tak som ostal ten, čo si prispôsobil Boha na svoj obraz. Jedno šťastie, že nasledujúca zastávka bola pre mňa konečná.
