Hoci Alcoy sa nachádza iba 60 km od Alicante, autobus sa tam trmáca dve hodiny, a keďže ubytovanie bolo beznádejne vypredané, musela som sa odknedliť ešte druhým autobusom do susednej Cocentainy. Sviatok Mauri a kresťania sa totiž slávi vo viacerých mestách valencijského regiónu, no ten v Alcoy je najslávnejší, pre svoju krásu a okázalosť bol dokonca v roku 1980 zaradený na zoznam nehmotného dedičstva UNESCO. Ak chcete bývať priamo na mieste činu, musíte si hotel objednať aj polroka vopred.
Prvá zmienka o festivale pochádza z roku 1511, i keď vtedy šlo len o pár hier a súťaží. Jeho úlohou je pripomenúť bitku, ktorá sa odohrala v roku 1276. V tom čase mesto susedilo s územím, ktorému vládli moslimovia. Menšie potýčky medzi oboma tábormi boli na dennom poriadku, no 23. apríla sa arabský veliteľ Al-Azraq rozhodol Alcoy dobyť. Legenda hovorí, že počas bojov sa na múroch zjavil svätý Juraj na koni a vďaka nemu napokon kresťania vyhrali. Zato ho urobili svojím patrónom a rozhodli sa na jeho počesť usporadúvať i sviatok. Prvou ,,ohláškou“ blížiacej sa udalosti je sprievod počas Veľkej noci, no hlavné dni sú 21. až 24. apríl.
Návrat do minulosti: Vo štvrtok večer sa mestom prešli hudobné skupiny a vyhrávali odušu takmer do jednej. Na záver na námestí Plaza de España zahrali hymnu sviatku a po ohňostroji sa konečne odobrali na tradičnú večeru, ktorou je olleta alcoyana, hustá fazuľová polievka s pľúckami, srdcom, slaninou a jelitom.
Najočakávanejší bol však piatok, Día de las entradas – Deň vstupu do mesta. To preto, že ide vlastne o bombastickú prehliadku všetkých zúčastnených légií, ráno kresťanských, poobede maurských.
Alcoy sa zobudil už za úsvitu, hlaholenie zvonov o piatej ho zvolávalo na slávnostnú omšu v Kostole svätej Márie. Po vztýčení zástavy na hrade, postavenom na túto príležitosť, sa konala prvá diana (skorý sprievod, budíček), akási ukážka toho, čo nás čakalo neskôr.
Mesto vyzeralo akoby sa vrátilo v čase. Okná a balkóny vyzdobené vlajkami s krížom sv. Juraja alebo s maurským polmesiacom, podľa toho, do ktorej skupiny patrili ich majitelia. Uprostred námestia, kde sa vzalo, tu sa vzalo, opevnené stredoveké sídlo s vežičkami, obrastenými brečtanom. Ulicami sa tmolili domáci, už v kostýmoch, ktoré občas zvláštne kontrastovali s mobilmi v ich rukách – veď si len predstavte panoša v prešívanom kabáte, s kapucňou na hlave, ako sa s prístrojom na uchu baví o včerajšom futbale!
Brnenie i slnečné okuliare: Vstup kresťanov sa začal o pol jedenástej. Jednotlivé družstvá, nazývané filaes alebo comparsas, sa na tento okamih pripravujú celý rok. To už ani nie je hobby, ale posadnutosť, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Hovorí sa, že správny Alcoyčan zapíše svojho čerstvo narodeného syna skôr do légie ako do matriky a tunajšie deti nesnívajú o tom, že sa stanú rušňovodičom, ale svätým Jurajom počas slávností... Toho totiž hrá vždy niekto, kto ešte nedovŕšil osem rokov.
Comparsas počas roka organizujú zbierky a rôzne akcie, aby si zabezpečili aspoň časť peňazí na prípravu. Kostýmy totiž nie sú lacné a nemožno ich len tak kúpiť v obchode, všetky sú navrhnuté odborníkom, šité na mieru a vypracované do najmenšieho detailu. A tie vymakané doplnky, ach! Prekrásne opasky, náhrdelníky, náramky, čelenky, aké by som pokojne nosila i dnes! Mačety, šable, helmy a brnenia sú hotové umelecké diela, asi viac ozdobné ako funkčné, no keby sa vyskytli vo filme, ich návrhár by si iste odniesol Oscara. Oblečenie nie je presnou historickou kópiou, iba voľne inšpirované stredovekou ,,módou“, a tak sú povolené i hodinky a slnečné okuliare.
Najprepracovanejšie sú, samozrejme, šaty dôstojníkov, ktoré vraj stoja celý majetok. Tie, čo získajú cenu ako najlepší kostým, budú potom vystavené v miestnom múzeu. Funkcia kapitána je rotujúca, každý rok je ním niekto iný a dúfa, že práve on sa stane víťazom.
S cigarou a budzogáňom: Za zvukov majestátneho pasodoble prichádzali nové a nové skupiny, jedna krajšia a farebnejšia ako druhá. Andalúzski cigáni, baskickí vojaci, valencijskí farmári, ozbrojení vidlami. Najpôsobivejšie bolo, ak muži šli v jednom zomknutom rade, natlačení tesne plece na plece, postupovali malými krôčikmi a tvárili sa tak hrdo, akoby naozaj dobyli mesto. Táto zostava zakaždým zožala obrovský potlesk. Šík vždy viedol kapitán, ktorý v ruke držal šabľu alebo čosi ako budzogáň a krútil tým vo vzduchu podobne ako mažoretky paličkou a pri tom sa predvádzal, strúhal pózy a hádzal do publika vyzývavé pohľady riaditeľa zemegule. Chlapi si to užívali, salutovali obecenstvu a bolo jasné, že je to pre nich udalosť roka. Väčšina navyše v ústach frajersky omáľala cigaru, čo už tiež patrí k tradícii, hoci sa nik nepamätá, ako sa začala.
Niektorí šli na ťavách, iní stáli na vozoch, ťahaných volmi, ďalší nám predviedli svoje majstrovstvo pri ovládaní koňa. Cválali smerom na nás, zrazu prudko zastali a kôň zaerdžal a vzopäl sa na zadné, elegantne hopkajúc s jazdcom na chrbte. Na koni šiel aj svätý Juraj, ktorého predstavovalo malé, dlhovlasé dievčatko. V sprievode kráčala i budúca generácia, menšie a väčšie deti, niektoré s vlasmi, zafarbenými na šedivo, aj s imitáciami cigár medzi perami. Už vedeli, ako na to, frajersky poškuľovali na divákov, jeden malý štupeľ krútil budzogáňom, akoby sa s ním narodil. Prvýkrát sa ,,vojenskej prehliadky“ zúčastnila ženská légia, vítaná búrlivým aplauzom.
Kapitán kresťanov si na námestí de España prebral kľúče od mesta a celé ho obišiel, zhora zasýpaný tonami konfiet tak ako všetci ostatní pred ním. Ulice boli dobiela zasnežené, veď sa aj na záver deti s papierom ,,guľovali“ ako kdesi na horách.
Berberi aj brušné tanečnice: Kresťanské entradas trvali tri hodiny, no vydržala som do konca, i keď sa rozpršalo a zuby mi klepali ako kastanety. Potom som si v stánku v parku dala paellu a na zohriatie chupito (pohárik) pomarančového likéru Biri Biri, ktorý je jedným z typických nápojov sviatku. Pije sa i caffé licor (kávový likér), plis-play (kávový likér s kolou), mentira (kávový likér s drveným citrónovým ľadom), alcoyský úsmev - sonrisa alcoyana (whisky s drveným citrónovým ľadom) a herbero, likér zo sladkého anízu a macerovaných byliniek z pohoria Mariola.
Mauri dorazili o piatej a potvrdilo sa, čo som čítala. Ich kostýmy boli ešte farebnejšie a žiarivejšie, zlato sa blýskalo na všetky strany. I divákov bolo viac, tribúny boli zaplnené do posledného miestečka, hoci sa dosť ochladilo. Pred nami defilovali prísne sa tváriaci Berberi, mávajúc zakrivenými šabľami, africkí tanečníci trsali ako o život, brušné tanečnice do rytmu zvodne natriasali svojimi krivkami. Úchvatní boli Arabi v červených turbanoch, ovešaní zlatými mincami, ktoré cengali pri každom ich pohybe. Páni v širokánskych žltých gatiach mali zase šik kožené torby so strapcami, za aké by sa nehanbili ani u Diora.
I táto prehliadka trvala tri hodiny, dokopy vystúpilo asi 5000 ľudí, združených v 28 comparsas. Nuž, tradícia je v Alcoyi serióznou záležitosťou...
Po kvetinovom koberci: Sobota sa začala detskou prehliadkou, veď ratolesti treba zaúčať odmalička. Mrňúsi sa predvádzali, alebo aj nie, tí najmenší mali zjavne celú akciu v paži a s plačom sa dožadovali mamy.
23. apríl je však najmä Dňom sv. Juraja (po španielsky nazývaného San Jorge) a o jedenástej sa na jeho počesť konala slávnostná procesia. Z kostola, venovaného patrónovi, vyšli najprv cirkevní preláti, kapitáni kresťanov i Maurov s menšou skupinou svojich bojovníkov, davy veriacich a napokon Sant Jordiet, ako svätého Juraja volajú, oblečený ako rímsky vojak. Priznám sa, že nemám celkom ideologické jasno v tom, prečo svätca hrá malé dieťa, veď Alcoyčanom sa musel zjaviť dospelý muž... Musel už predsa niečo vykonať, keď ho vyhlásili za svätého, nie?
Jurko, či skôr Jurka, si vychutnával svoju hlavnú úlohu, s úsmevom mával zástupom ľudí, čo sa na neho prišli pozrieť. Najkrajší a najemotívnejší moment nastal v uličke San Lorenzo. Už predtým nám rozdali karafiáty a keď do nej vošiel Sant Jordiet, kvety sa hádzali pred neho, takže šliapal po nádhernom farebnom koberci. Za ním nasledovali zdobené zlaté nosidlá s relikviárom, ktoré na slnku hádzali odlesky na všetky strany. Sprevádzal ich mohutný potlesk a ako tak kráčali ľudským špalierom, zhora z balkónov sa na nich sypali tony a tony konfiet...
Procesia sa končila omšou v Kostole svätej Márie, potom si všetci mohli oddýchnuť pred ďalším programom.
(dokončenie nabudúce)
