So svojimi 2350 metrami je táto spiaca sopka najvyššou horou Portugalska (poslednú erupciu zaznamenali v roku 1963).
Ráno bola zahalená mrakmi, deň vyzeral ako stvorený na výstup. Lenže sotva som vystúpila z trajektu, mraky sa rozostúpili a slnko začalo piecť ako žeravé, mala som pocit, že mi vypáli dieru do hlavy. A tak som zlezenie hory rýchlo vzdala – snáď nabudúce.
Hovorí sa, že vody okolo Azorov sú najväčším prírodným akváriom na zemeguli. V malých stánkoch na brehu ponúkajú rybačku, potápanie, plávanie s delfínmi i pozorovanie veľrýb. To posledné s morskými biológmi a podľa presných predpisov, aby zvieratá neboli rušené. Pico bol dlhé roky centrom ich lovu. Mäso sa zjedlo, olej a spermacet (voskovitá tekutina v hlave, napomáhajúca ekolokácii) zužitkoval kozmetický priemysel a z dutých kostí umelci tvorili ozdobné predmety. Od roku 1982 je zabíjanie zakázané, pokračujú v ňom len Nóri a Japonci.
Za morskými obrami
Plavili sme sa na malom gumenom člne, sediac obkročmo ako na koni. Celá sranda mala trvať tri a pol hodiny – myslela som si, že sa niekam doplavíme, veľryby na nás zamávajú vlajočkami, akože ''Tu sme!'', zakotvíme a budeme pozorovať.
Ale bolo to inak. Občas sme zastali, sprievodca Tiago vhodil do vody kábel – hydrofón na zameranie polohy a počúvanie ich zvukov (znelo to ako gagotanie). Za normálnych okolností nie je problém zbadať veľryby vďaka ''gejzírom'' voľným okom, ale more bolo nepokojné, na hrebeňoch vĺn sa tvorila biela pena a miatla nás. Jazdili sme sem a tam, občas nás ošpliechalo, bola nám zima. Keď sa predok člna prudko zdvihol, vedela som, že bude nasledovať prudký pád. Najprv zjačali deti vpredu, potom aj ja, ujúkala som ako členka folklórneho súboru. Vyklepalo ma ako viedenský rezeň (a keby ste ešte vedeli, ako bolo moje pozadie spálené z predchádzajúceho dňa). Po dvoch hodinách ma to prestalo baviť a tie spľundravené rybiská som prekliala do deviateho kolena. A znervóznel aj Tiago.
Vtom ale dostal pokyn z vysielačky a vyrazili sme závratnou rýchlosťou. A zrazu tam boli! Pravdupovediac, vyzeralo to ako dve veľké klady dreva… ale keď sme zazreli, ako vyfukujú paru, zmocnilo sa nás nadšenie. Natrafili sme na vorvaňa tuponosého, takú tú rybu s hranatým čumákom. Na celú rodinku aj s malým bejby. Spokojne sa pohojdávali na hladine, vlna občas odhalila celé hlavy, ktoré tvoria tretinu ich dĺžky. Samce dorastajú do 18, samice do 15 metrov, sú to najväčšie zubaté tvory na tejto planéte. Živia sa kalamármi, chobotnicami a živočíchmi morského dna. Raz za hodinu vyplávajú hore nadýchať sa, potom sa zase vrátia do hĺbky 600 metrov – najprv sa zjavilo mohutné telo jednej, vzduchom švihol rozoklaný chvost a vorvaň šiel ku dnu. O chvíľu ho nasledovala ''mama'' i malý. A aby sa nám nemálilo, na záver okolo člna frajersky poskákal delfín…
Večer ma bolel zadok, z vetra som mala červené oči a slnko mi spálilo nozdry, takže som vyzerala ako ohnivý kôň. Vlasy, vyfúkané ako od špičkového kaderníka, mi stáli ako Fantozzimu, keď naňho zatrúbili lodným klaksónom. Ale bol to zážitok!
