Na Cataniu som mala len poldňa, no vôbec mi to nevadilo. Vzduch bol úplne žeravý a vlhkosť taká vysoká, že som mala pocit, akoby som sa pohybovala v saune.
Hneď poobede som sa vybrala malým autobusom ďalej. Prešli sme okolo Etny, týčiacej sa nad mestom - keď soptí, musí to byť úžasné i hrôzostrašné - a zamierili do vyprahnutého, pustého vnútrozemia.
Mestečko Caltagirone sa preslávilo keramikou, ktorá sa tu vyrába už od antiky. Talent lokálnych umelcov možno obdivovať v kostoloch, na palácoch i tabuľkách s menom. No ich najznámejším dielom je schodisko Santa Maria del Monte z roku 1606. Každý zo 142 schodov je ozdobený inými kachličkami, ručne pomaľovanými geometrickými, kvetinovými či figuratívnymi motívmi.
Žiarivý koberec: V júli roku 1860 františkán Benedetto Papale dostal nápad. Pri príležitosti osláv na počesť svätého Jakuba, patróna mesta, porozkladal po bokoch schodiska lampáše tak, aby vytvorili vzor. Ľudom sa myšlienka zapáčila a odvtedy sa Luminaria (Osvetlenie) stala súčasťou sviatku.
Prípravy sa začínajú mesiac vopred. ,,Nádoby“ na sviečky vyrába od nepamäti rodina Russo, vedomosti si odovzdávajú z generácie na generáciu. Najprv ručne zafarbia papier, väčšinou prevládajú národné farby - biela, červená a zelená. Stočia ho do valca, kvôli stabilite naplnia pieskom, naň položia hlinenú ,,mištičku“ s bavlneným knôtom. Tú hodinu pred zažatím naplnia olivovým olejom, ktorý vydrží horieť dve hodiny a krásne rozvoniava.
Potom treba 4000 nádob rozložiť na schody tak, aby vytvorili obraz, inšpirovaný mestom alebo jeho patrónom. Pred zrakom zvedavcov šéf celého diela zdola diriguje pomáhačov, čo kam položiť, presne podľa do detailov rozkresleného plánu. V deň D okolo pol desiatej sa po bokoch schodiska rozostavia ,,zapaľovači“, čakajúci na povel. Aby bola Luminaria ešte pôsobivejšia, zhasnú svetlá v okolí. Ľudia zmĺknu, ticho by sa dalo priam krájať. Vtom šéf zahvízda a desiatky zapaľovačov sa rýchlo pustia do práce, postupne zažínajú všetkých 4000 sviečok a odhaľujú tak obraz pred napätým publikom. Trvá to len pár minút a zrazu sa na schodisku rozprestrie farebný koberec, svetielka tíško blikajú a kreslia do tmy žiarivé ornamenty.
Ako knôty dohárajú, postupne zhasínajú, pomaly jeden za druhým.... a keď obecenstvo pochopí, že šou sa skončila a odoberie sa domov, na schody zase rýchlo vybehnú organizátori a všetky sviečky vymenia za nové, veď aj zajtra je deň - Luminaria sa koná 24. a 25. júla. (V máji tu býva pre zmenu Infiorata - schodisko je vyzdobené kvetmi)
Medúza nosí šťastie: Cestou nás zastihla strašná búrka, zmokla som aj cestou do hotela. Keď som vyšla do ulíc, zazrela som prvé slnečné lúče, no škoda bola dokonaná. Luminaria bola nachystaná, 4000 ,,pohárov“ na svojom mieste, no všetky rozmočené a plné vody... Organizátori bezradne postávali medzi nimi a dohadovali sa, čo ďalej, no napokon, žiaľ, vyhlásili, že svetelný obraz sa dnes večer nekoná... Domáci boli ešte smutnejší ako ja, pretože, ako mi spiklenecky šepli, bývalé vedenie mesta spreneverilo kopu prachov, preto neostalo ani len na odvoz smetí, nieto ešte na takýto luxus. Na svetoznámu Luminariu sa skladali obyčajní ľudia...
A tak som sa potúlala po Caltagirone, mestečko je to malé, ale príjemné. A ľudia zlatučkí - keď mal čašník pocit, že ma zanedbal, doniesol mi k jedlu i orosený pohár vína, ozdobený kúskom hrušky. V suveníroch mi ako turistke, čo je tu prvýkrát, venovali zadarmo miniatúrny sicílsky vozík, k náušniciam pribalili magnetku. Úplne iný svet ako Palermo, kde som dostala akurát tak neslušné sexuálne návrhy (vid článok o Sviatku kvitnúcich mandlí).
Obchody s keramikou hýria farbami i formami. Zvláštna hlava mytologickej Medúzy, z ktorej vyrastajú tri pokrčené nohy, sa nazýva Trinacria a je symbolom Sicílie. Namiesto vlasov má hady, pozapletané s klasmi, reprezentujúcimi úrodnosť - ostrov bol kedysi obilnicou rímskej ríše. Krídla po bokoch sú symbolom slobody, ovocie je odkazom na tunajšie plody. Nohy predstavujú tri ,,rohy“ ostrova: mys Peloro (Messina), mys Passero (Syrakúzy) a mys Lilibeo (Marsala). Trinacria zdobí mnohé domácnosti, Sicílčania veria, že prináša šťastie.
Výstraha neverníkom: Originálnou ozdobou sú tzv. ,,maurské hlavy“. Hovorí sa, že okolo roku 1100, počas arabskej nadvlády, žila v Palerme krásna dievčina. Milovala kvety, jej balkón bol plný rastlín a jedného dňa, keď ich polievala, zazrel ju istý Maur a zamiloval sa do nej. Vošiel do domu a plamenisto jej vyznal lásku. Kráska, unesená jeho vášňou a horúcimi bozkami, mu podľahla. No keď sa dozvedela, že onedlho odíde nazad do rodnej krajiny, kde ho čaká manželka s deťmi, ako správne žiarlivá Talianka počkala, kým zaspí, odrezala mu hlavu a nasadila do nej bazalku. Potom ,,vázu“ vystavila na balkóne, aby milenec ostal navždy s ňou. Rastlinke, zalievanej slzami, sa k závisti susedov darilo, a tak sa i oni rozhodli nechať si zhotoviť nádoby v tvare odťatej hlavy... A vyrábajú sa dodnes, väčšinou ich ponúkajú ako pár - Maura i jeho krásku. Majú vraj slúžiť aj ako výstraha temperamentným manželom...
Večer sa konal iba malý sprievod. Organizátori neveselo posedávali na nerozsvietených stupňoch, no ľudia sa i napriek tomu schádzali na námestí pred radnicou. A aj predavači cukrovej vaty, balónov a iných blbiniek pre deti. Nikomu neprekážalo, že schody sú osvetlené iba lampami, všetci sa bavili, postretali sa so známymi, ktorých dlho nevideli, klebetili a nasávali atmosféru.
Pozdravujte môjho zubára: Svätý Jakub sa stal patrónom mesta 25. júla 1090 za zázračnú pomoc vo víťaznej bitke so Saracénmi, preto tento deň odvtedy patrí jemu. Hneď zrána sa konala omša v bazilike, ktorá od roku 1457 ukrýva vzácny dar od biskupa Sipontu (dnes Manfredonie) - kosť predlaktia svätca, ukrytú v relikviári v tvare ruky. Zúčastnili sa jej nielen vojaci, kapela a šľachta v historických šatách, no i mnoho biskupov vo fialových rúchach a červeno-hnedých kňazov z radu svätého Jakuba s mušľami na hrudi. To viete, procesia na Sicílii je dramatické divadlo, a to bola iba maličká.
Cez obed som prešmejdila miestne cukrárne, omamne voňajúce kávou. Tento ostrov nikdy neoplýval bohatstvom, preto jeho obyvatelia pri maškrtení odjakživa využívali najmä to, čo im nadelila príroda: ovocie čerstvé i kandizované, oriešky a všakovaké semienka. Ich sladkosti sú preslávené v celej krajine.
Mne najviac chutí virgola – ľahučké cesto s vanilkovým krémom a kúskami čokolády, minna di vergine („panenské ňadro“) s jemným, nepresladeným tvarohom a cassatina – okrúhla tortička, obtočená zeleným pásikom marcipánu. Cannolo je rúrka z chrumkavého cesta, naplnená tvarohovým krémom a kúskami čokolády. Croccantino sezamové zrnká alebo mandle, spečené s čokoládou do takej tvrdej hmoty, že keď som ju raz ochutnala, mala som pocit, že obhrýzam železnú tyč. Podľa mňa by ju oveľa lepšie vystihoval názov „Pozdravujte môjho zubára“. Sfogliatella má tvar mušle, stvorenej namotaním dlhého, tenkého pásika cesta. To je tvrdé, praská pod zubami ako drevené triesky, takže si najprv dorežete ústa, potom popicháte podnebie – až sa nakoniec sa prekusnete k plnke. O marcipáne som už písala, odporúčam ochutnať i suché mandľové koláčiky.
Zmrzlinu si Sicílčania dávajú po jedle, ale nie samotnú – plnia ňou špeciálne sladké briošky, ktoré vyzerajú ako slimák s bombolcom. Po jedle chutí i sorbet a mandľové mlieko (latte di mandorla). No a priam božská je granita, úžasne osviežujúci vynález. To, čo si v lete pod týmto názvom môžete kúpiť na plážach, je len ľad zaliaty sirupom, skutočná sa vyrába podobne ako zmrzlina, ale bez mlieka. Pripomína to, čo sa kedysi u nás nazývalo ovocná dreň či pretlak. No je stokrát kvalitnejšia, pretože sa robí naozaj len z čerstvého ovocia, bez akýchkoľvek príchutí. Keď privoniate k malinovej, priam vidíte krík, obsypaný šťavnatými plodmi. Tá z lesných jahôd vonia lúkou a slnkom. Citrónová, mandľová a kávová idú v horúčavách doslova na dračku. Prvýkrát som ochutnala morušovú a melónovú a viem, že už len kvôli nim sa na Sicíliu ešte vrátim :)
Svätec na kolesách: Nespustil sa popoludní zase lejak?! A tak organizátori poďakovali všetkým, ktorí prispeli a ospravedlnili sa, že Luminaria tento rok proste nebude - druhýkrát v histórii. Smola :(
Večer sa ale konala procesia. Najprv ten malý historický sprievod prešiel mestom do baziliky, kde už boli na špeciálnych motorizovaných vozidlách pripravené dve veci: obrovská strieborná skrinka - relikviár a socha svätého Jakuba. O pol deviatej začali biť zvony, strieľať delá a za tohto rachotu oba vozy vyšli von, kde na nich už celé hodiny čakali davy, a vyrazili na cestu po Caltagirone. Na čele sprievodu kráčali kňazi s krížmi, nasledoval chodiaci stan (do akého sa kedysi ukryl svätý Jakub pred nepriateľmi, vysvetlila mi vedľa stojaca pani). Zbor spieval i za pochodu a jeho piesne sa cez reproduktory prenášali doďaleka. Jeden signor si so sebou niesol prenosný zvon a celý čas zvonil ako kostolná veža. Bola to sranda, lebo svätec bol vysoko na aute, takže ho všetci videli a nik sa nemusel tlačiť, futašil mestom bez najmenších problémov. On i skrinka sa nádherne ligotali v žiare nočných svetiel.
Prefrčali uličkami, sprevádzaní streľbou a hlaholením zvonov, až dorazili na hlavné námestie. Biskup vyliezol na auto, otvoril skrinku a za potlesku z nej vybral relikviu - striebornú ruku. Z radničného balkónu ňou všetkým požehnal, potom ju vrátil na miesto a motorizovaný svätec i schránka odjachali ulicami na omšu do rodného kostola. Vchádzali doň za streľby a potlesku, čiernu oblohu ožarovali farebné hviezdice ohňostroja a roje zlatých hviezd. Ľudia volali na slávu svätému Jakubovi a obsýpali ho konfetami, kým jeho vodič systémom tam a nazad pomaly vchádzal do svätostánku... A ani teraz nikomu nevadilo, že schody nesvietia, ešte dlho do noci postávali na uliciach a rozprávali sa.
Sicília rozhodne stojí za preskúmanie, a jej cukrárne ešte viac! Milou bodkou bolo, že keď vynechal autobus do Catanie a museli sme čakať dve hodiny na ďalší, v reštaurácii nám ako odškodné k obedu pridali rez melóna...
