Začalo sa to úplnou náhodou v roku 2005. Maliar Bart Rouwenhorst z Astenu bol ovplyvnený umelcami ako Dante Gabriel Rossetti a Gustáv Klimt, ktorí vytvorili množstvo dramatických portrétov tizianových krások. Inšpirovaný svojimi idolmi rozhodol sa namaľovať pätnásť nových podobizní hrdzavých žien, lenže narazil na problém. Pravé červené vlasy sú totiž v Holandsku veľkou raritou, majú ich iba dve percentá populácie.
Rouwenhorst si teda podal inzerát do miestnych novín a nečakane sa mu ozvalo až stopäťdesiator diev, chtivých zvečnenia na plátne. Maliarovi bolo ľúto odmietnuť ich, vybral si štrnásť a pre ostatné zorganizoval spoločné fotografovanie v zelených tričkách a lotériu, ktorá rozhodla o poslednej modelke. Z akcie sa napokon stal prvý Deň červenovlások, Redheadday, či po holandsky Roodharigendag.
Svetový rekord: Druhé podujatie v roku 2007 v Brede už bolo vopred organizované, dress code tvorila biela farba - ak sú všetci v rovnakom, na fotke to lepšie vynikne. V meste sa zišlo 800 ryšavcov a deti s touto farbou vlasov dostali dokonca voľno v škole.
V roku 2008 sa akcie zúčastnilo takmer 2000 ľudí v čiernych tričkách, pribudli rôzne aktivity a novinári z celého sveta. Niektoré holandské kalendáre začali uvádzať prvú septembrovú nedeľu ako oficiálny Deň červenovlások.
V roku 2010 boli v tomto termíne plné všetky okolité hotely, dostavilo sa približne 4000 hrdzavovlasých z tridsiatich krajín.
V roku 2012 bol vytvorený svetový rekord v počte červenovlasých ľudí na jednom mieste, 1255 modelov pózovalo desať minút.
V roku 2013 rekord padol, do Guinessovej knihy bolo zapísaných 1 672 kusov (nie je mi jasné, kde sa túlali ostatní, keďže sviatku sa vraj zúčastnilo viac ako 5 000 osôb z osemdesiatich krajín) a v roku 2014 číslo stúplo až na 1 714 (prítomných bolo 6000).
Ryšaňa z Mikronézie: Breda je neveľké mesto na juhu Holandska, ktoré toho počas roka turistom veľa neponúka. No dnes tri dni trvajúci Roodharigendag je otvorený všetkým, nielen originál rusovlasým, ale i zvedavcom.
Sotva sme vystúpili z auta, bolo nám jasné, že ryšavci sa zbiehajú, ryšaví boli skoro všetci ľudia v uliciach! Zrazu som si s prekvapením uvedomila, koľko rôznych odtieňov môžu mať červené vlasy: jahodový, mrkvový, bordový, oranžový, mahagónový, ohňový, takmer plavý, medený, zlatistý, čerešňový, ružový...
Vzácni hostia mali k dispozícii stánky, kde ich zadarmo učesali, upravili i odfotili. Mohli si zakúpiť vtipné tričká, porovnať nuansu svojho vlasového porastu so škálou päťdesiatich oficiálnych tónov i najesť sa so zľavou. Prišli ženy, muži, deti, celé rodinky, i ich neryšaví príbuzní či priatelia. Z celého sveta, z najväčšej diaľky Andrea Colson z Mikronézie, s hrivou až po členky: ,,Tam, kde žijem, som jediná s touto farbou, všetci moji známi majú tmavú pokožku a čierne kadere. Je úžasné stretnúť toľko ľudí, čo vyzerajú ako ja! Myslím si, že naša farba je boží dar a som rada, že tento sviatok jej vzdáva česť.“
Na hlavnom námestí bola nainštalovaná obrovská skupinová fotografia z predchádzajúceho ročníka, pri ktorej sa nik nezabudol zvečniť. Ani my, dve blondíny a čiernovlasý muž, sme si nenechali ujsť túto príležitosť... (a neskôr sme sa za pomoci uja Photoshopa štýlovo prefarbili na ryšavo).
Fotka, čo obletí svet: Centrum malo tú správnu atmošku, k zábave prispeli skupiny i pouliční umelci. Na výber bolo takmer päťdesiat aktivít, výstavy, dielne, súťaže pre deti, zoznamovacie pikniky pre budúce tizianové páriky, let balónom, dermatologické prednášky, zamerané na ochranu extrémne citlivej pokožky červenovlasých ľudí. A to som určite nevymenovala všetko. Komu by sa málilo, mohol si v špeciálnom časopise prečítať príbehy červenovlasých, ktorí sa zúčastnili festivalu po minulé roky i tipy na to, pomocou akých produktov si udržať krásnu hrdzavú farbu.
V piatok večer sa konala veľká párty, v sobotu si mohol každý robiť, čo chcel, najdôležitejším dňom bola nedeľa. V dohodnutom čase sa totiž konalo spoločné fotenie. Podmienkou bolo modré tričko a pravé ryšavé vlasy. Nikto ich pravosť nekontroloval a priznám sa, že o niektorých ryšavkách som celkom mala pochybnosti, pripadali mi skôr ako blondíny...
Červenovlasí ľudia dostali slnečnicu, a potom sa zhromaždili na lúke, kde už na nich čakali novinári na vysokozdvižnom vozíku. Bola to sranda, kázali im kvet zdvihnúť, potom zložiť, zamávať ním, upažiť, pripažiť, natočiť sa doprava, doľava; aspoň dvadsať minút s nimi cvičili spartakiádu, až boli konečne spokojní. Fotka, ktorá obletí médiá celého sveta, bola hotová.
A ja sa na budúci rok musím vybrať na sviatok blondínok....
