Možno ste zaregistrovali, že vlani sa konečne aj v Bratislave po prvý raz konalo podujatie, obľúbené na celom svete.
Všetko sa začalo 22. marca 2008. Vtedy kohosi napadlo zorganizovať tzv. flashmob, bleskovú akciu, keď sa na jednom mieste stretne množstvo ľudí, ktorí sa o nej dozvedeli zo sociálnych sietí a spolu vykonajú niečo prekvapivé, absurdné alebo vtipné. Správa sa rozšírila po nete ako blesk a v dvadsiatich piatich mestách sa nadšenci v danom čase stretli na námestiach a rozpútali masívnu vankúšovú bitku.
No a odvtedy sa koná pravidelne, stačí si pozrieť dlhý zoznam miest a môžete sa jej zúčastniť, kdekoľvek práve ste, či už je to New York, Londýn, Rím alebo Kodaň. Tréning iste máte, veď kto už sa v detstve nemlátil so súrodencami? Nezáleží na veku ani na povolaní, pravidlá sú jednoduché:
priniesť si mäkký vankúš (my sme ich za pár eur kúpili v známom švédskom reťazci)
udierajte zľahka
neudierajte ľudí bez vankúšov, s fotoaparátmi a kamerami
namiesto okuliarov použite kontaktné šošovky
dobrým nápadom je bláznivý kostým
čakajte na signál
Ja som sa zúčastnila bitky v Amsterdame. Nesmelo sme došli na hlavné námestie. Predsa len, jedna vec je o tom čítať a druhá zapojiť sa. Nápad je taký šialený, až sme sa obávali, že tam budeme jediní.
Ale neboli sme! Ľudia z celého sveta už posedávali na vankúšoch a čakali. Prezliekli sme sa do pyžama a pridali sa k nim. Všetci sa tvárili, že my nič, my muzikanti, ale ako sa ručička blížila k tretej hodine, napätie rástlo. Kedy zaznie signál? Skadiaľ príde prvá rana? Podozrievavo sme si obzerali ozbrojených susedov, či nemajú lepšiu výstroj ako my. Boli sme v strehu, pripravení ihneď zaútočiť, skôr ako dostaneme po gebuli. Cítila som sa ako partizán pred vypuknutím Slovenského národného povstania.
Signál napokon neprišiel, proste sa ktosi postavil a začal okolo seba mlátiť perinou. V okamihu sme všetci boli na nohách a pustili sa do seba. Perie lietalo na všetky strany. Odvážne som vbehla som do hustého chumlu, kde sa to mlelo hlava-nehlava a údery prichádzali zo všetkých strán. Dostala som po kotrbe i nie práve najmäkšou sedačkou, to teda nebolo žiadne ,,udieranie zľahka“. Ale pritom to bola neuveriteľná sranda, celý čas som sa smiala, až ma brucho bolelo. Po očku som zazrela kamaráta, držiac vankúš za rožok bojoval elegantne akoby šermoval, rodený mušketier.
Všade okolo mňa sa odohrávali súboje jeden na jedného, viacerí na jedného i viacerí na viacerých. Udierala som len tak naverímboha okolo seba a neustále sa chichotala, veď si len predstavte, že pribehnete k celkom neznámemu človeku a švác to do neho!
Po polhodine som sa prebila na druhú stranu a dychčala ako po maratóne, je to celkom namáhavý šport, lebo uhýbajúc úderom utekáte, pritom mlátite okolie a nepríčetne sa rehocete. Priateľ zatiaľ mydlil skupinku počerných južanov, hoci nie celkom spravodlivo, muži pekne dostali po kokose, no ako džentlmen babám ťapol len tak symbolicky.
Keď nám došlo perie, ponaberali sme do vankúšov niečo zo zeme a pokračovali ešte asi polhodinu v ľútom boji. No už to nebolo ono, látka bola potrhaná, stačil jeden švih a všetko bolo vonku. Takže boje pomaly uhasínali, väčšina odhodila prázdne obliečky, rochnila sa v páperí a robila si selfíčka. Alebo anjela ako v snehu...
Keď sme sa pobrali na zaslúžený obed, nabehli čistiace autá a za chvíľu na námestí neostala po bitke ani stopa. Bola som unavená a vychechtaná, hrozne ma bolelo brušné svalstvo, ale bolo mi jasné, že nabudúce pôjdeme zase! Možno štýlovo ako Kremienok a Chocholúšik, viete, majú tie dlhé nočné košele a čiapky s brmbolcami...
●
Tento rok sa bude bitka konať 1. apríla. Takže, pripraviť sa, pozor, štart!
