----------------
(dokončenie)
Oleron, druhý najväčší francúzsky ostrov po Korzike, je len o kilometer širší ako Ré. I naň sa dá dostať impozantným mostom alebo loďou z La Rochelle. Plavba do Saint-Denis trvá hodinu a prvé, čo zazriete pri pristávaní, sú rozkošne pomaľované súkromné kabínky na prezliekanie na pláži. Však som aj polhodinu strávila len ich fotením...
Veselé dedinky:
La Cotiniere je slávna rybárska dedinka, kde jednoducho musíte ochutnať niečo z čerstvého úlovku: morský jazyk, okúňa, raky, krevety alebo rybiu polievku. Keď vetrom ošľahaní zosadnete z bicykla, nič vám nepadne lepšie, ako už spomínaná horúca, hustá tekutina, v ktorej sa výrazne prelínajú chute rôznych rýb. Servíruje sa s kúskami opečeného chleba, nastrúhaným syrom a pikantnou pastou, ktorú si do nej vmiešate a je proste božská.
Oleron so svojimi pitoresknými dedinkami je i rajom pre maliarov. Mnohé staré rybárske chatrče boli zrenovované a premaľované, v niektorých dnes sídlia umelci. Kanály popri pobreží lemujú farebné domčeky a pred nimi sa na hladine pohojdávajú pestré člny. Keď sa vám už nechce šliapať do pedálov, môžete si vyjsť do prírody na koni, navštíviť vtáčiu rezerváciu, vyštverať sa na pieskové duny alebo si prenajať čln, plachetnicu či windsurfing. Je tu množstvo škôl, každú chvíľu vidíte po mori preháňať sa skupinku s rovnakými plachtami.
V oblasti Marennes Oleron sa vypestuje najviac ustríc v Európe, ročne až do šesťdesiattisíc ton. Vraj ich jedol už pračlovek, našli sa lastúry v jaskyniach, kde žil. I tak je zvláštne, že niekoho kedysi vôbec napadlo ochutnať ich, pretože majú bezkonkurenčne najškaredšie ulity, vyzerajú medzi ostatnými mušľami ako zvráskavené stareny.
Arnold v mušli:
Tu sa im darí, na rozdiel od tých v Bretónsku sa i čulo rozmnožujú.
V momente reprodukcie ustrica vyprodukuje milióny mikroskopických lariev, striedavo iba samčekov alebo samičky. Tie sa kedysi zachytávali na ťažkých doskách, dnes na lacných plastových tyčiach. Po deviatich mesiacoch sa ručne olámu a dajú do vriec na kovové stojany, inštalované do plytkej časti brehu. Časť malých ustričiatok putuje i na neplodný sever.
Ustrica vďaka prílivu a odlivu dvakrát denne posilňuje ako Arnold Schwarzenegger, otvára sa a zatvára, a tak jej sval rastie. Vrecia s mušľami treba pravidelne obracať, aby každá profitovala rovnako, takže za odlivu tu traktory behajú po dne morskom ako u nás po poli. Sotva sa oceán stiahne, stroje vyrazia, pracovný čas majú vyrátaný na minúty a vedia presne, kedy je nutné vydať sa nazad. Šofér musí dobre poznať trasu, aby to zvládol, aj keď má vodu do pol kolies a nezapadol do bahna.
Do konzumnej zrelosti mäkkýše dozrejú po troch rokoch, výsledkom sú tzv. fines, jemné ustrice, ktoré sa ďalej zušľachťujú, čiže vykrmujú. Putujú do ílových korýtok v tvare obdĺžnikov, ktorých sú po krajine tisícky a ako sa tak v nich odráža belasé nebo, vyzerajú ako modrá mozaika. V plochej, slnkom vyhriatej vode sa darí planktónu a ustrice priberajú. Keď ich je v bazéniku dvadsať na meter štvorcový počas mesiaca, predávajú sa ako fines de claire. Ak boli kŕmené špeciálnou riasou, budú mať zelenkastý nádych. Speciales sa zušľachťujú v nutrične bohatších nádržiach dva mesiace po desať kusov na meter štvorcový a pousses de claire po päť až desať kusov aspoň štyri mesiace. Posledné sú veľmi mäsité a chutia ako lieskový oriešok, farmári ich nazývajú skratkou PMG – pour ma gueule, pre moju hubu, lebo kedysi si ich nechávali len pre seba.
Ustrica za tisícku
Ustrice nie sú lacná záležitosť a preto, sa, samozrejme, kradnú. Najviac pred Vianocami, pretože vo Francúzsku sú neodmysliteľnou súčasťou slávnostnej tabule.
Náhodou som o tom v televízii videla dokument - v tomto čase po dne morskom cválajú i policajti na koni alebo ho strážia helikoptéry. Je to veľmi seriózny problém, zlodeji sú profesionáli, ktorí sa musia vedieť lukratívneho tovaru nielen zmocniť, ale i presunúť ho tak, aby nepodľahol skaze. Obvykle v noci.
Tie najdrahšie ustrice sa pestujú kdesi na tajnom mieste v okolí La Rochelle - jedna stojí až tisíc eur. Vyrastajú totiž na mieste, kde sa mieša slaná a sladká voda, majú preto inú chuť, ktorú vedia oceniť najmä fajnšmekri (s plnou peňaženkou).
Ja som ustrice prvýkrát okúsila v Turecku a nechutili mi, mala som pocit, že hltám sopeľ. Nuž, asi bude dôvod, prečo sú francúzske uznávanejšie. Pokvapkala som ich citrónom, opatrne vcucla prvú a s prekvapením zistila, že je to kus mäska so slanou príchuťou mora. Keď ich človek zaje čerstvým chlebom s maslom a zapije bielym vínom, je to naozaj originálna pochúťka.
Blcha v mori:
Na ostrov Aix sme sa plavili čosi vyše hodiny. Cestou sme zazreli slávnu pevnosť Boyard - a je naozaj impozantná. Zrazu sa len tak uprostred mora z vody dvíhajú múry oválnej tvŕdze, na ktoré narážajú mohutné vlny a trieštia sa na milión kvapiek... Úchvatný pohľad.
Aix je len malý, tri kilometre dlhý fliačik pôdy uprostred mora, kam sa chodí na pikniky. Nachádza sa tu jedna dedinôčka s piatimi ulicami a všadeprítomnými slezovými ružami. Autá sú zakázané, jazdí sa na bicykloch, v tandeme, s pripojeným vozíkom pre deti. Z pláže u dvoch majákov máte krásny výhľad na spomínanú pevnosť. Kúpanie ale nič moc, mocný príliv so sebou prinášal množstvo veľkých mušlí a keď mi ich plnou silou šľahol o členok, radšej som odkrivkala na breh.
A tak si radšej kúpte niečo dobré pod zub, usaďte sa pod kríkmi a nechajte na seba pôsobiť ten úžasný pokoj, aký asi inde ani nezažijete. Veď sem si chodia všetci iba oddýchnuť.
