Cesta sa nezačala dobre: najprv sa mi už na letisku podarilo odkmasnúť si dva gombíky na kabáte, potom sa mi roztrhla ozdobná retiazka na čižme, a napokon som prvú noc strávila sediac naobliekaná pri otvorenom okne, lapajúc po kyslíku. Vysvitlo, že síce hotelík bol útulný a čistulinký, no jeho majiteľka perie bielizeň doma, kde má mačku a čiastočky z nej akosi prenáša so sebou. Keďže mám alergiu na toto milé zvieratko, musela som sa ráno presťahovať – pani sa mi nielen ospravedlnila, ale aj vybavila ubytovanie o dve ulice ďalej a osobne ma doň odprevadila.
Bicerin musí byť
V centre piemontského regiónu som strávila len tri dni, a tak ma aj berte.
Turín sa nachádza v západnej časti Pádskej nížiny, na úpätí Álp a je priemyselným centrom krajiny. Preslávila ho najmä čokoláda (typický bonbón Gianduiotto), káva Lavazza, Vermút, zmrzlina Grom, Fiat, futbalové kluby FC Torino a Juventus Torino, no i turínske plátno. A žiaľ, často sa spomína aj v súvislosti so znečistením ovzdušia, v mnohých rebríčkoch sa nachádza na prvom mieste Európy. Hodnoty škodlivín neraz aj štyrikrát prekračujú maximálnu povolenú hranicu a obyvatelia sú vyzývaní zavrieť okná, nešportovať a malí a starí by sa mali zdržiavať doma a nevychádzať. Bŕŕŕ! Aj počas môjho pobytu bola obloha nepreniknuteľne sivá, akoby malo slnko problém prebiť sa cez mraky...
Hlavnú triedu lemuje množstvo sympatických cukrární, a tak som hneď ochutnala miestnu špecialitu bicerin (bičerin) – do skleneného pohára sa do dvoch tretín naleje čokoláda, na ňu malá káva a našľahané mlieko alebo šľahačka. Nápoj sa nemieša, po vypití sa dno vyškriabe lyžičkou.
Symbolom Turína je budova La Mole Antonelliana, pôvodne stavaná ako synagóga, ktorú v roku 1878 odkúpilo mesto, aby z nej spravilo pamiatku národnej jednoty. Kvôli pyramidálnej forme ju prirovnávajú k anténe, ktorá zachytáva energiu z neba a vdychuje zo zeme. Dnes je sídlom filmového múzea a nájdete ju aj vo forme fliaš, plnených jedným z tunajších sladkých likérov.
Zázrak? Len ak vyjde slnko
Keď som vošla do presvetleného kostola svätého Vavrinca, automaticky som pozrela hore, skadiaľ ide svetlo. Pán kúsok od dverí sa zasmial: ,,Teraz ste urobili presne to, čo chcel architekt tejto stavby Guarino Guarini. Bol i kňazom, presvedčeným, že prvotným cieľom kostola je, aby človek zdvihol hlavu k nebesiam, k bohu. Preto má kupola množstvo okien a tu dole nie sú žiadne rušivé kaplnky, aby ste nešli miesto rozjímania pozerať sochy a obrazy. A funguje to – všetci turisti zdvihnú hlavu,“ pousmial sa spokojne.
Bol to jeden z tunajších sprievodcov, ktorými sú neplatení dobrovoľníci a robia to s láskou, bez zbytočných kecov a dátumov. Sotva sa nazbierala skupinka, spustil. Hral to ako životnú úlohu v národnom divadle, chvíľami hovoril ticho a pomaly, potom prešiel do hlučnej deklarácie a živo gestikuloval. Obvykle si kostol obídem len ako umelecké dielo, no toto bol zážitok.
Bez jeho výkladu by som si asi nebola všimla, že sa tu nachádzajú štyri výklenky, v strope ktorých je čierna ,,diera“. V skutočnosti sú vnútri prekrásne fresky, symbolizujúce zázrak – vidno ich, len ak ich zhora osvieti slnko. Jeho lúče sa však iba pár dní v marci lámu takým spôsobom, že postupne o rôznych hodinách ,,rozsvecujú“ tmavé otvory a odhaľujú tajomné maľby. ,,Raz som tu mal architektku, ktorá sa pri pohľade na ne rozplakala od dojatia,“ ukončil pán prednášku. ,,No poznám mnoho Turínčanov, ktorí to šťastie ešte nemali. Ak nad mestom visí smog, zázrak sa nekoná.“
No teraz sa konal, i keď len vďaka podvodu - na chvíľočku pre nás zasvietil do otvorov baterkou...
V kostole sa nachádza i malá miestnosť, kde vystavujú kópiu turínskeho plátna, jednu z najvýznamnejších kresťanských relikvií. Mnohí veria, že v ľanovej plachte bolo zabalené telo umučeného Ježiša Krista po tom, ako ho zložili z kríža, hoci posledné výskumy tomu nenasvedčujú.
Originál je uchovávaný v Dóme, naľavo od oltára, v debni za sklom. Veriaci o jeho pravosti pochybnosti nemajú, dojatí sa pred ním žehnajú a modlia.
Čo vymyslel San Baylon
Kúsok odtiaľ sa nachádza kaviareň Caffè Al Bicerin, založená v roku 1793, kde vytvorili už spomínanú kávu. Podnik je to malilinkatý a tmavé drevo, ktorým sú obložené steny, priestor ešte opticky zmenšuje. Tentokrát som si dala zabajone alla marsala, ktorý v šestnástom storočí vymyslel františkán Pasquale de Baylon, neskôr vyhlásený za svätého a za patróna kuchárov a cukrárov. No, vlastne to celé vzniklo náhodou, keď kňaz omylom nasypal cukor na vajcia a aby napravil svoj omyl, pridal trochu likérového vína.
Skomolený výraz San Baylon dal potom názov pochúťke. Ide o zmes žĺtkov, cukru, škorice a Marsaly, šľahanú nad vodným kúpeľom. Pani ma prišla upozorniť, že žĺtka sú surové a chvíľu to potrvá, všetko sa robí ručne. No výsledok stál za to, hustý žltkastý nápoj s čapičkou šľahačky bol božský!
Potom som zamierila na námestie Vittorio Veneto. Síce trošku mrholilo, ale nezmokla som – mnohé ulice Turína sú kryté arkádami, dokopy je ich tu 18 kilometrov, z toho 12 km ničím neprerušených – to preto, aby sa králi zo Savojska mohli prechádzať po meste bez ohľadu na počasie. V lete ich chránili pred horúčavou, v zime pred snehom.
Na vŕškoch za riekou Pád, ktorou sa končí námestie, sa vypína kostol Gran Madre, vybudovaný vraj na mieste, kde sa kedysi konali rituály na počesť bohyne Izis. Po bokoch stavby stoja dve sochy, reprezentujúce Vieru (s kalichom a bibliou) a Náboženstvo (s krížom). Hovorí sa, že Viera sa pozerá na miesto, kde bol ukrytý svätý grál, no keďže je vytesaná bez zreničiek, nik nezistí, kam mieri jej pohľad. Niektorí sú presvedčení, že kalich, z ktorého pil Ježiš, je zakopaný priamo pri jej nohách.
Mesto bielej i čiernej mágie
Moja kamarátka Maria Teresa tu žije už niekoľko rokov, a tak mi dala pár zaujímavých tipov. Vedeli ste, že Turín je najezoterickejšie mesto na svete? Len pre informáciu, dovolím si citovať z wikipédie: ,,Ezoterické vedenie je také, ktoré je možné získať len v úzkej skupine „osvietených“, „zasvätených“ alebo mimoriadne vzdelaných ľudí. V súčasnosti, hlavne v anglicky hovoriacich krajinách, sa slovo „ezoterizmus“ používa nielen na označenie mystických vedomostí a praxe, ale aj prenesene na vnemy alebo vedomostí, ktoré sa dajú ťažko pochopiť alebo zapamätať, ako je napr. teoretická fyzika.“
Podľa expertov sa v Turíne stretávajú trojuholníky bielej a čiernej mágie (prvý tvorí Turín - Lyon - Praha, druhý Turín - Londýn - San Francisco). Je na to viacero dôvodov.
Už pri prvom osídlení v roku 28 p.n.l. bolo územie rozdelené na východnú, pozitívnu zónu, kde vychádzalo slnko a západnú, kde slnko mizlo a rodila sa tma, a kde bývali ukrižovaní odsúdení a pochovaní mŕtvi. Podľa istej legendy Turín založil Hor, syn Izis, bohyne mágie, ktorá chcela vytvoriť centrum kultu boha Ptaha na mieste, kde sa stretávajú rieky Dora (predstavujúca ženský element, Lunu) a Pád (mužský element, Slnko).
V rokoch 1850 až 1870 bola piemontská vláda veľmi tolerantná ku všetkým cirkvám, dokonca aj k antikatolíckym a ezoterickým smerom. Každý mohol voľne praktikovať svoje rituály, či už náboženské alebo magické. Permanentná prítomnosť okultistov, mágov a ezoterikov (akými boli legendárny Cagliostro, filozof Friederick Nietzche, alchymista Paracelsus, lekár a astrológ Nostradamus...) priniesla Turínu prívlastok Mesto diabla. Povesti a mýty o čudných udalostiach a symboloch sa z roka na rok rozrastali, až vznikla fáma o tzv. Magickom Turíne, kde sa koncentrujú sily zla a dobra. I v súčasnosti je Piemont domovom silnej satanistickej komuníty a v osemdesiatych rokoch dokonca katolícka cirkev najala šiestich exorcistov, ktorí mali oslobodiť Turín od temných síl.
Oči diabla sledujú banku
Keď si na túto tému niečo prečítate, zrazu máte pocit, akoby každý kút mesta ukrýval dáke znepokojujúce tajomstvo alebo podivný príbeh. Žiadny div, že tu organizujú i nočné túry po miestach, spájaných s čiernou mágiou.
Patrí k nim napríklad námestie Statuto (vraj čierne srdce mesta), rozkladajúcom sa presne na tom mieste, kde kedysi zabíjali odsúdených na smrť. Okrem toho sa na ňom nachádzajú dva symboly, ktoré experti na ezoteriku prisudzujú temným silám. Pamätník Frejus, spomienka na baníkov, čo zahynuli pri vŕtaní tunelu Fréjus: anjel navrchu má byť Lucifer, vedúci zlé sily do boja proti východu – slnku a svetlu. V jednej ruke drží pero, symbol vedomostí, druhou akoby sa snažil zastaviť postavy, šplhajúce sa hore, aby sa k nim nedostali. Druhým symbolom je obelisk, ktorý zdobí astroláb (jednoduchý stredoveký nástroj, slúžiaci v starovekej Asýrii a Babylone na uctievanie hviezd a predpovedanie budúcnosti podľa ich postavenia), ktorý má byť srdcom zlých síl.
Potom je to Palác s Diablovou bránou, s ktorým sú spojené mnohé čudné zmiznutia, vraždy a numerologické zhody. Bránu vraj postavil sám satan, navždy ňou zavrel strigôňa, ktorý sa ho odvážil vzývať. Všimnite si klopadlo na dverách - čerta, ktorý prevrtáva pohľadom každého, kto vstupuje do domu.
Na ulici Lascaris sa zase nachádzajú diablove oči. Tam, kde je dnes banka, bola predtým Slobodomurárska lóža. Pri budove sa nachádzajú dva zvláštne otvory, ktoré slúžili na vetranie a osvetlenie podzemných priestorov, no časom sa rozšírilo, že ide o oči diabla.
Egyptské múzeum, druhé najdôležitejšie po káhirskom, má veľký význam pre bielu i čiernu mágiu. Medzi predmety, ktorým je prisudzovaný negatívny náboj, patria Tutanchamónove veci a malá mumifikovaná hlava zločinného Sutecha, boha mŕtvych a záhrobia, brata a vraha Usira.
Epicentrom pozitívnej energie je Kráľovský palác a námestie Castello. O týchto miestach by sa určite dalo napísať viac, snáď niekedy nabudúce.
Nanuk, piškóty a grissini
Turín je mesto čokolády, práve tu v 18. storočí vymysleli, ako nápoj premeniť na tuhé tabličky a začali s ich priemyselnou výrobou. Výber v obchodoch je úžasný, vzala som s červeným vínom, šampanským i ružami.
No metropolu Piemontu preslávili i ďalšie potravinárske produkty. V cukrárni ,,Pepino“ v roku 1912 vytvorili ako prví na svete nanuk, taký dobrý, že si ho Mussolini nechal posielať do Ríma.
Piškóty má každá krajina, no tie najkvalitnejšie sú Savoiardi (používajú sa na prípravu tiramisu, lebo sa hneď nerozmočia). Niekedy v polovici 14. storočia sa gróf Amadeus VI. Savojský chystal na návštevu francúzskeho kráľa, i prikázal svojmu kuchárovi pripraviť dáku zvláštnu sladkosť. Podlhovasté keksíky mali úspech a čoskoro sa rozšírili do celej Európy.
Určite poznáte i grissini. Vymyslel ich v roku 1668 Antonio Brunero pre malého vojvodu
Viktora Amadea II. Chlapec mal zdravotné problémy, bol chudý ako trieska, nevedel stráviť ani normálny chlieb. Jeho mama sa často radila s lekárom a ten zase s dvorným pekárom, ktorý napokon vyšpekuloval, ako upiecť ,,chlieb“ bez striedky. Suché tyčinky boli ľahko stráviteľné a dali sa skladovať dlhšie ako pečivo, a tak si ich rýchlo obľúbili i ostatní.
Kráľ Karol Félix ich vraj rád chrumkal aj v divadle počas predstavenia, francúzsky kráľ Ludvík XIV si na dvor rovno pozval dvoch pekárov z Talianska, aby mu vyrábali ,,paličky z Turína“, no výsledok bol neuspokojivý, lebo tamojšia voda je odlišná od pádskej. Napoleon Bonaparte, ktorý mal pocit, že mu uľavujú od bolestí vredu, zriadil kuriérsku službu, ktorá mu pravidelne vozila ,,gherssin”.
A ešte jeden ,,vynález”, teraz už rozšírený po celom severe Talianska, pochádza z Turína: aperitív, tu nazývaný i apericena (aperivečera), pretože bufet teplý i studený v pohode nahradí celý chod. Podvečer po práci je takmer povinnosťou zastaviť sa v obľúbenom bare a k poháriku si zobnúť niečo dobré. A určite budú v ponuke i grissini...
