hneď vedľa scénografie zo súkromnej knižnice profesora Pomianowského leží jedna pre moju knižnicu nevšedná kniha: Perlový náhrdelník. až v Krakove som sa dozvedel, že môj profesor biblika, hermeneutiky a exegetiky už nie je medzi nami. pandémia i to, že katolícky bulvár nie je nič pre mňa spôsobili, že som sa o smrti profesora Leščinského nedozvedel.
za profesorom Leščinským
dovoľte mi zopár osobných spomienok na jedného z velikánov európskeho, kultúrneho i filozofického okruhu. môj rodák (lebo z Ondrašoviec do Chmiňan je to čo by chlebom dohodil, nehovoriac o pokrvných väzbách v minulosti…) bol excelentným prototypom vysokoškolského pedagóga. študenti ho s nadšením počúvali celé hodiny. i dnes je privilégium vypočuť si jeho prejav z nahrávok. pravda, mali sme i profesora rétoriky, ale figúram a prednesu sme sa učili u Leščinského. často sme si už ako absolventi pána profesora zašli vypočuť na katedru či do kostola a závideli sme mladším kolegom, že s ním môžu byť, že ho môžu počúvať. nenapodobiteľne pracoval s hlasom, dôrazom, tichom, atmosférou, obrazom i slovom. bol geniálny rozprávač. živá reklama na Krista, jeho prorok.
hermeneutik
v Leščinského prednáškach ožívali dávni antickí hrdinovia ako prirodzená paralela k teologickým premenným, popretkávaná aggiornamentom kultúrno-politického diania. bolo privilégiom počúvať Leščinského a ani Oxford so svojim Muldoonom, Ricksom či Hillom neznel a nepôsobil príťažlivejšie. pán profesor interpretoval poznané v súvislostiach, ktorých rýdzosť a poetika lahodila umu i uchu. za každých okolností pripravený a podnetný rétor, silne pracujúci s intertextualitou poznaného, videného a zažitého. unikátnym, sebe vlastným spôsobom vytváral kreatívne synergické prepojenia vzdialených literatúr a kultúr. pritom ostával človekom sveta, nohami i hlavou na zemi. jeho invencia nebola extrospekciou štúdií z Gregoriany či Padovy, bola jemu vlastnou charizmou.
nemal rád Marxa, ale často ho uvádzal ako príklad, aby synovia neopakovali chyby otcov. humanizácia človeka je zásadným filozofickým odkazom Leščinského. vďaka Leščinskému som Eckharta, Gadamera, Gibrana, Gogartena, Guardiniho, Huizingu, Kierkegaarda, Ratzingera, Rahnera a mnoho ďalších, poznal a prijal bez ťažkostí. tri zväzky Dejín náboženských predstáv a ideí od Eliadeho som zhltol ako dieťa hltá príťažlivý príbeh. bol to Leščinský, kto mi „otváral písma“, naučil ma pracovať s textom, vidieť za oponu čítaného. vravel, že až čitateľ z nás robí autorov, lebo v texte objaví vrstvy, ktoré sme nikdy nenapísali. medzi prvými, poukázal na nenáboženské kresťanstvo Bonhoeffera a bol azda jediný v našom kultúrnom okruhu, kto uvažoval o „postkresťanskosti“ so všetkým, čo so sebou prináša.
homo extraordinarius
človek nenosil reverendu ani golierik. bol presvedčený, že jeho skutky, nie odev svedčia, kým je. nerád videl, ako sa mladí chalani v seminári nadšene obliekajú do čipiek reverend a krajkovaných rúch. badal v tom niečo nezdravé. bol dosť na ženy :D (čo sa o väčšine kňazov nedá povedať) a ženy radi vyhľadávali jeho spoločnosť. pre mnohých pôsobil ako taliansky bonviván, ale čistému je všetko čisté. tam kde čistý na nič zlé nepomyslí, striehnu krkavce (ako u Moliéra) len na dvojzmysly. mal otvorený chlapský prejav. veci vravel ako sú – na rovinu, čo sa najmä predstaveným a katolíckym pokrytcom nepáčilo. jeho prednášky pre mužov ovplyvnili celé generácie starcov, chlapov i chlapcov v pohľade na význam, miesto i poslanie muža v živote.
dei verbum
viedol Verbum i Katolícke biblické dielo na Slovensku, ktoré naša rodina v osobe strýka významne finančne podporovala. teda! predstavte si to! katolícke dielo podporované liberálnym kapitálom! z toho musí pokrytcom, katolíckym radikálom i negramotným farárom „typu kuffa“ vrieť krv :D profesor Leščinský spájal kvalitných a dobrých ľudí naprieč prostrediami a myšlienkovými prúdmi. tí ho prirodzene nasledovali, lebo poznali, že on sám je kvalitný a slúži dobru. neobával sa liberálov, ale tých, čo šíria nenávisť. vedel sa aj rozčertiť, ale v prvom rade kládol vysoké nároky na seba. nedokázal prehliadať hlúposť – ignoranciu skrytú za barličky a fasády: „…vaše rúcho vás pred hlúposťou neochráni!“. výčitka nebola mienená len mojej spolužiačke, ale je výzvou nám všetkým, skrytým za majetkom, titulmi, postami, stoličkami, pozíciami… Leščinský neakceptoval nevedomosť a lenivosť učiť sa, lebo miloval múdrosť. napokon jeho prednášky o múdroslovnej literatúre ostanú ešte dlho neprekonané.
u Leščinského som vybadal rovnakú pasiu pre pravidelné návštevy kaviarní. sedieť, čítať knihu či dennú tlač (ako starý otec v strede dvora), premýšľať či besedovať s priateľmi, tu a tam čosi napísať a zasa len nedbalo vychutnávať dobrú kávu a pozorovať život. ako sotva 18-ročného mladého básnika ma zoznámil s vydavateľmi. nezabudnem na spoločnú jazdu v jeho športovej Honde, ktorú sme mu všetci chalani závideli. keď šliapol na plyn, vcuclo vás to do sedadla ako v McLarene :D. mali sme veľa rozdielnych pozícií, lebo jeho filozofia, filológia, hermeneutika i exegetika… to všetko smerovalo ku Kristovi.
vnímanie rovnakých postulátov a premís ma viedlo k iným záverom. Leščinský hovorí, že „…život je stále balenie batožiny a neprestajná rozlúčka …“ že v živote veľa strácame… a kladie si otázku: „má človek ostať len neuspokojeným nomádom?…“ možno je logická chyba v mojom úsudku, ale ak sa vydáte na cestu poznania a nachádzania, ste často nepochopený a osamotený. raz za čas sa k vám niekto pripletie a chvíľu vás sprevádza, toleruje vaše maniere a neduhy. väčšinu života však zotrvávate v tvorivej samote a vekom nevidíte koncovku. preto závidím veriacim a závidel som i Leščinskému, že v centre života i v jeho koncovke sa vracia domov. ako pútnik, ktorý je tu dočasným hosťom, len čo si obtrie nohy o prah…
nobilis natus
počas posledného stretnutia s profesorom Leščinským, pri príležitosti odhalenia tabule rodákovi Vaškovi v Ondrašovciach, mal už dosť podlomené zdravie, ale jemu chýbalo jediné, že nedobre vidí, a to ho pripravovalo o potešenie čítať. v tom som mu plne rozumel. bol rodeným šľachticom ducha. čítanie je totiž bránou do nových svetov. tí z nás, ktorí ju v detstve otvorili, ňou vstupujeme denne. prosím uchovajme si v pamäti pána profesora Leščinského, dynamického, s jeho charakteristickým entuziazmom a v plnej sile.
v roku 2000 mi na obálku knižného debutu pripísal: „… báseň je radostnou prechádzkou po svete smiechu a sĺz, vznešených i každodenných vecí, kde zem i nebo zjavujú svoj posledný zmysel, svoju skrytú silu a krásu. …všetky poetické stránky sú intarziou do každodennej banality…, …básniť znamená znovu postaviť svet po tom, čo ho rozborila devastujúca vrava obchodníkov…“ ak sa pri Leščinskom pýtame, kde sú dnes proroci, naskytá sa jednoduchý, a preto pravdivý výrok: hľa, bol medzi vami, a tmári ho neprijali.
i.b.kráľ, august 2021
