Prestupná stanica Moskva, nič zaujímavé, presedel som ju v taxíku, ktorý ma prepravil z letiska na letisko, podotýkam 100 km. Pôvodná cena 160 USD po krátkom fakovaní zjednaná na 50 USD, samozrejme ešte pred nastúpením do vozidla.
Takže na úvod, kam ma to osud zavial. Z jednej strany Čína, z druhej Kirgizstan a z ďalšej hlavný svetový producent heroínu Afganistan. Tadžikistan je na hlavnej pašeráckej ceste heroínu do Ruska a ďalej do Európy. Kilo čistého materiálu sa dá zohnať za 100 USD, za tú istú cenu, keďže videli, že nejavím záujem, mi ponúkali 14 ročnú pannu. Neviem ako by som ten AIDS reklamoval, SOI-ka by mi asi nepomohla. Doláre som teda neminul.
Keď som sa pýtal, či sa veľa ľudí zaoberá pašovaním heroínu, dostal som odpoveď, pomaly šepotom, že je to veľmi riskantné. Štát sa bráni a koho pristihnú toho zatvoria, za pašovanie je maximálny trest 8 rokov. Hovorím si, to nie je teda veľa. Bolo mi však vysvetlené, že keď niekto dostane viac ako 2 roky, je to vlastne rozsudok smrti. Všetkých väzňov, ktorí prežijú v base 5 rokov, automaticky púšťajú domov, skonať medzi rodinou.
Bežná krajina má zvláštny hornato-púštny charakter. Len občas pastier s párom kôz. Hory majú slušné, najvyššie vrchy bývalého ZSSR, Pik Lenina a Pik Komunizma, ležia práve na území tohto štátiku.
V okolí riek je to lepšie, tu sú sústredené dediny a mestečká.
Takto vyzerá kombinácia hore spomínaných rozdielov. Veľmi mi to pripomínalo westerny, holywoodskí producenti majú novú nízko nákladovú destináciu pre točenie prérijných odrhovačiek.
Históriu spoločného sovietskeho štátu cítiť, skočiť si na pivo alebo vybaviť si novú telefónnu prípojku do Kirgizstanu je možné prebehnutím si cez ulicu.
Krajina ma teda neupútala, aj tak som sa chcel zamerať na ľudí a ich moslimskú kultúru, ktorej európania rozumejú tak ako ja ženám, teda vôbec. Krčmy ako kultúrnu bránu k ľuďom tam nemajú, tak som sa vybral na miestnu Miletičku, na trhovisko, bazár.
Ruch preveliký. Najskôr bolo potrebné zameniť doláre za miestnu menu Somoni. Keď som vytiahol doláre veksláci vybiehali zo všetkých strán, peniaze v rôznej mene nosia štýlovo, v napchatých igelitkách. Igelitky sú celkovo dosť In. Môj hostiteľ mal však všade „bratrancov“, tak som menil u „bratranca“, čo je doma to sa počíta.
Výber produktov bol široký, všetko mi hneď núkali ochutnať. Ja pažravec a zvedavec od narodenia som nelenil a koštoval všetko. Veď sa mi to neskôr prejavilo na črevnej flóre.
Aj na hovädzinku človek natrafil, len tú bravčovinu nie a nie nájsť.
Muži nosia ťubetejky, aj keď vonku praží slnko alebo padá dážď. Pár týchto hlavových pokrývok som si doniesol, ževraj by som medzi nich výzorom zapadol, sedia mi ako šerbeľ na riť.
Niektorí predavači mali fakt štýl, tržbu som im robil už len kvôli imidžu, ktorý mi rezal. Samozrejme, že turistovi, ktorý behá v tričku Kill Bill a new movie by Quentin Tarantino, sa snažili zaúčtovať na ich pomery nemoslimské ceny. Našťastie ma mal na starosti ďalší „bratranec“, ktorý mi robil sprievodcu. Komunikoval som s ním pomocou mojej slovenčiny s ruským prízvukom, teda dúfam, že to tak znelo. On potom dohadoval s predavačmi ceny v tadžičtine. Postupom času som prišiel na zaujímavú formulku, som obchodník z Európy a priešiel som sem pre vzorky tovaru, ak sa mi to bude páčiť, tak sa vrátim a kúpim celý tvoj obchod. Tovar som potom dostával za ich nákupnú hodnotu.
Coca-Cola dokazuje prečo bolo vyhlásená ako najznámejšia, teda tým pádom aj najdrahšia, marketingová značka na svete. Pepsi v tesnom závese.
Toto nie sú nápoje. Takto sa predáva benzín a nafta. Lepší variant bol v zaváraninových fľašiach, moja babka v nich robí kvašáky tu je to priemyselný obal palív.
99% automobilov, nákladiakov a autobusov je prestavaných na zemný plyn, takto vyzerá bežná čerpačka. Tadžici majú vlastné ložiská. Plná nádrž = 3 USD = 200 km. Autá sú takmer všetko 30 ročné rozbité lady, miesto kľúčov do zapaľovania a do dverí sa používajú skruktovače, lada je nesmrteľný voz.
Cesty majú široké, dlhé a neuveriteľné rozbité. To môže vydržať naozaj len lada. Po návrate som pobozkal som prvý slovenský cestný výmoľ, že ho pozdravuje niekoľkonásobne väčší a hlbší tadžický kolega. Cesty sú bez namaľovaných čiar, predbieha sa zprava, zľava, kam sa zmestí auto. Rýchlejšie auto zatrúbi a ide, aj na chodcov sa zásadne len trúbi a nebrzdí.
Aj v Tadžikistane vzniká večerná dopravná dopravná špička a následná zápcha.
V rámci čakania na uvoľnenie zápchy ešte obrázok na pamiatku, ďalší „bratranec“ ako spoločník.
Pečivo nepoznajú, jedia len takýto chlieb, lipjošku, ako mi bolo vysvetlené od ruského výrazu pre lepiť.
Chlieb, respektíve ten posúch, hostiteľ vždy roztrhá na franforce a porozhadzuje po stole aby sa hosť nehanbil a konzumoval, s tým som problémy nemal.
Jedol som naozaj všetko čo mi dali pod nos. Riadil som sa heslom, čo nezožerie mňa, zožeriem ja.
Všetko som zapíjal kvantom kvalitného alkoholu. Veď preto som tam vôbec išiel. Rusi im nasadili vodkovú kultúru. Začul som tam krásnu definíciu vzťahu k vodke: „Keby bola vodka tvrdá, tak by som ju hrýzol!“. Predmetný koňak mal 35 rokov, medicína. Hostiteľ mal pár fliaš, také isté bude mať znovu o 35 rokov. Prídem na návštevu.
Toto keď bude moja babka vidieť, tak mi otrieska o hlavu tú fľašu slivovice čo mi pribalila ako liek. Babi, aj tú som vypil aj tak som tú sračku dostal. Neviem čo všetko som pojedol, ale chutilo mi.
Pri vstupe do domu hostiteľa čakajú domáce pani, ktoré hádžu na prichádzajúceho cukríky, pre štastie. Hosť ich má pozbierať a zjesť. Mali zo mňa veľkú srandu, keď som ich chytal vo vzduchu a pchal si ich do vreciek.
Hosť do domu, boh do domu. U moslimov to platí obzvlášť. Zabiť barana je pocta, veľká pocta. Zvieratá zabíja len vyškolený človek, má to len jeden zmysel, zviera nemá pri svojom konci trpieť.
Tadžické deti, milé a úprimné ako všade na svete. Darované Disko keksy si rozdelili a pekne spoločne spapali.
No a z detí vyrastú mladé tadžické krásavice. Burky nenosia, ani nevyznávajú iné ortodoxné moslimské zvyky. Akurát ma upozornili, že nech s nimi neflirtujem, lebo to budú považovať za dvorenie a ponuku k sobášu. Následne keby zistili, že som sa len tak zabával, tak by ma mohlo nahánať celé mužské pokolenie dotknutej rodiny. Bol som na puritánskom vidieku, ale v hlavnom meste Dušanbe, sa ževraj muž a žena na ulici aj pobozkať môžu. Hlavné mesto je vždy niečo viac.
Nakoniec som sa bol zabaviť a pozorovať miestnu svadbu, ale o tom a o moslimských nevestincoch niekedy nabudúce.
Tak som strávil pár dní v krajine, na ktorú pracovník ruskej ambasády v Bratislave reagoval zalomením rúk a výkrikom Ježišmária.
Moji tadžickí priatelia len jednu prosbu na vás mám. Vaša moslimská kultúra sa k hosťom správa ako k bohom, čo ste mi na očiach videli, to ste spravili. Zvládli ste to dokonale, aj keď sa k vám prišli odreagovať doslova zvery, našli ste pochopenie. Že lietadlá používate namiesto vlakov a ako príručnú batožinu nosíte bedničky marhúľ, viazanice rôznej zeleniny, to mi až také čudné neprišlo. Ale prosím vás, nevyzúvajte sa v tých lietadlách, tie sa nedajú vetrať ako by potrebovali iní pasažieri. Nohy vám smrdia tak, že už rozumiem výroku: smrad až oči štípu. Ale inak, Salam Alejkum!
