Potom som ju vyše mesiaca nevidel. Už som na ňu pomaly zabudol. Nebola ničím zaujímavá aby mi utkvela v pamäti. Ohlásila sa sama, ževraj je v tom a do úvahy pripadám jedine ja.
Tak som jej to uveril. Že je v tom doložila testami, že som sa o to pričinil ja, som nechal na logický úsudok. Ostatní, ktorí sa okolo nej obšmietali majú lepšie autá a viac prachov. Označiť za otca dieťata najväčšieho chudáka z pomedzi všetkých adeptov, to vyzerá na úprimnosť.
Po rýchlej úvahe padlo logické rozhodnutie, žiadne dieťa. Ešte presvedčiť nastávajúcu matku, ktorá sa do novej rodičovskej úlohy veľmi rýchlo vžila. Začala blúzniť o výbavičke, spoločnom bývaní, novom zmysle života. Rýchlo sa preorientovala z večierkov a alkoholovo drogových excesov na sporiadanú, uvedomelú občianku tohto štátu.
Zistil som, že zlomiť a zlomiť nie je to isté. To prvé, to bolo dosť rýchle a keby sa to nepodarilo, vlastne sa nič nedeje. Neviem či nutnosťou dotiahnuť druhé do úspešného konca, tým pádom pomocou používania menej hravých a romantických prvkov, skôr zameraním sa na logické argumenty a neskôr trochu toho psycho nátlaku, ale bolo to obdobie bezsenných nocí a strachovania sa o výsledok.
Tých 7.200,- Sk za potrat som nakoniec ani neplatil, že odo mňa nič nechce, už vôbec nie peniaze a nech sa jej v živote neukazujem na oči. Tie jej boli nejaké vyplakané.
