Už len také základné fyziologické potreby, niet horšej stravy ako je hotelová. O toaletách ani nehovorím. Umelecké piktogramy na dverách, neviem na čo sa chcú hrať. Vojdem na hajzel, pisoárov nikde. No samozrejme, tento hotel už za komunistov bol niečo extra. Tak si sadnem. Počas vykonávania potreby si vybavím pár telefonátov. Hulákam a nadávam na ľudí na druhej strane aparátu. Mám zlý deň.
Vedľa seba zbadám odpadkový kôš. Tak to som ešte nezažil, hoteliér sa s touto vymoženosťou asi usiluje o ďalšiu hviezdičku do ratingu. V priestore umývadiel a vedľajších kabíniek počujem ďalších ľudí. Načase vypadnúť a telefonovať vonku.
Pri umývaní rúk sa mi chýbajúce pisoáre, čoraz menej pozdávajú. Ešte som o tom nepočul. V hale začnem lepšie študovať umelecké piktogramy na dverách označujúce pánske a dámske zariadenie. Po piatich minútach porovnávania som pochopil ktorý je ktorý. Keď to človek drži na krajíčku, potreboval by klasické panáčikovské označenie. Samozrejme, bol som zamoriť dámske zariadenie. Mám zlý deň, ale učím sa.
