Na školských výletoch sme ohmatávali po nociach tvojespolužiačky a smiali sme sa tvojmu chlpatému podpazušiu, o dĺžke chlpovna tvojom ohanbí kolovali legendy. Že ti je žiletka cudzia sa mohli všetcipresvedčiť na spoločenskom večierku, keďťa rodičia donútili natiahnuť sa do sukňového kostýmu a ani tie najhrubšiea najtmavšie pančuchy nedokázali zakryť blýskavú černotu zarastenýchlýtok.
Vybrala si si jednu z najťažších univerzít. Na tom savšetci tiež bavili, škaredá intelektuálka. Skúšky si robila ľavou zadnou, tamkde kockaté hlavy, výhercovia okresných aj celoštátných olympiád, držiteliadiplomov a iných výherných poukazovs popolníkmi na očiach lietali, si robila všetko na plný počet. Niečo sašuškávalo, že na vine je tvoja krátka sukňa, ktorá niekedy nezakrývala anispodnú časť zadkových šuniek a ľavá ruka v rozkroku, zatiaľ čo pravousi písala odpovede. Z pomenovania Indiánka sa plynulo prešlo na Jánošíčku,sukňa ledva širšia ako jeho vybíjaný opasok.
Postupne si sa menila, začala maľovať tvár na ksicht,lakovať nechty. Žila si klasický študácky život, opíjačky na intráku, párfrajerov si vymenila. Každý si ťa pochvaľoval, len toho neuveriteľne chlpatéhobobra ti nevedeli odpustiť. Kým sa vtákom prebojovali do jaskyne celý žaluďmali podráždený. Preto som ťa nechcel a ty si to vedela.
Promovala si na červený diplom, s pochvalou rektorapred nastúpeným akademickým zborom, priemer jedna celá nula. Stál som pre aulous kyticou kvetov, odrapotal som strohé blahoželanie, chystal sa preč.Zastavila si ma a s tajomnou grimasou obdarovala malým balíčkom. Malsom ho otvoriť až doma. Neveriacky som v obývačke zíral na do krabičkyplnej neuveriteľne dlhých a zauzlíkovaných pičných chlpov. Prečítal som sikrátky odkaz.
„Čo sa za mladi naučíš, v starobe ako keby si našiel. Môjpoznámkový blok už nebudem potrebovať. Je tam celé moje štúdium."
Pod tým indiánsky podpis:
„Tá čo číta uzlíkové písmo."
