Truhlík zostane truhlíkom

Pani MUDr. mala výbornú náladu, privítala ma ako nového pacienta, za ktorého bude dostávať ďalšie body pre zdravotné poisťovne. Viditeľne jej môj príchod privodil úsmev na tvári. Do záznamu z nemocnice ohľadne zlomeniny ani poriadne nepozrela, pohľad fixovala na mňa.
„Tak sa vyzlečte pán Balucha, pozrieme sa na to ako sa nám to zrástlo.“
Zostal som trochu prekvapený, ale razancia jej hlasu nedávala žiadny priestor na diskusiu. Poslúchol som ju ako vojak generála.
„Prechádzajte sa z jednej strany na druhú.“
Tak som začal pendlovať po ambulancii ako Charriereho Motýľ vo väzenskej cele. Štyri kroky k jednej stene, čelom vzad, štyri kroky k druhej strene.
Doktora sa s úľubou na mňa pozerala, dokonca aj sestrička začala výkúkať z jej miestnosti. Cítil som sa ako žrebec na konskom trhu.
„Tak je to v poriadku pán Balucha, môžte sa obliecť a nastúpiť do práce.“

Nestáva sa mi to často aby som poslúchal na slovo a nechal robiť zo seba hračku na diaľkové ovládanie, ale táto pani MUDr. mala viditeľne skúsenosti s nezdravo sebavedomými pacientami. Vonku pred ambulanciou som sa zhlboka nadýchol, otočil naspäť, zaklopal na dvere a počkal kým mi sestrička otvorí.

„Pani doktorka a na tú zlomenú ruku sa mi nepozriete?“