Baník, kto je viac?

Začal som sa predierať k pódiu, kde práve vyhrávala miestna dychovka. Štýl tanca niektorých jedincov v slávnostných baníckych uniformách mi nápadne pripomínal naše poskakovanie a kymácanie na Nirvanu alebo Sex Pistols. To bude tá všade kritizovaná globalizácia, už ju cítiť aj v tanečnom prejave.

Pretlačil som sa k pódiu, v momente keď si starký v hasičskej uniforme s obrovskou vysačkou na prsiach „Usporiadateľ“, musel tiež uhnúť z páleného, som nebadane vybehol po schodoch a blížil sa k mikrofónu. Už som si predstavoval, ako dám do neho frčku, fúknem a poviem obligátne, raz-dva, raz-dva, aby som zistil či je zapnutý.

Cestu mi však prehradil pán Ramenatý. S tými ramenami by sa neschoval do žiadnej skrine, každá by mu bola úzka. Celkom by ma zaujímalo kam zalezie, keď sa milenkin manžel vráti predčasne zo služobnej cesty. Dobrácky sa ma spýtal:
„Kamže, mladý pán?“
„Chcem niečo povedať do mikrofónu všetkým ľuďom na námestí.“
„A čo takého dôležitého, že to musí byť cez mikrofón?“
„Baníci sú kokoti!“

Fúziská sa mu zatriasli od zadržiavaného smiechu, otočil ma na mieste ako divadelnú bábku, dokonca som mal pocit, že som sa v tom momente ani chodidlami nedotýkal vŕzgajúcej podlahy a tľapol ma po pleciach, až sa mi nohy podlomili v kolenách. Pri najbližšom stánku objednal pár plastových, poldecákových kalištekov Ohnivej vody, to musia mať v Handlovej slangový výraz pre najhorší ekrazit na otrávanie cezpoľných, a s úsmevom podotkol:
„Práve som ti zachránil život.“
Nad ránom som pobehoval po námestí a vykrikoval ako dráčik, ktorý sa chcel stať požiarnikom:
„Aj ja budem raz baníkom!“